Pod Mont Blanc a späť – 455km cez Alpy

Na cestu za majestátom som sa chcel vydať v piatok poobede po práci. Počas pracovného týždna som ale ešte nepostíhal domáce práce. Budem odpískavať teda odchod o niečo neskôr.

Piatkové poobedie teda trávim v pohodovom duchu, balím veci do 8-litrovej brašne, ktorá mi bude prenasledovať chrbát celú jazdu.

Štart o 3:47

Počas týždňa som veľa povinných hodín nenaspal. Experiment so spánkom – jedna jediná hodina z piatka na sobotu a niekoľkokrát odložený budík – ma nakoniec postavilo na štartovú čiaru pred domom až v sobotu o 3:47.

Svit hviezd a božský kľud kde sa len pozriem. Známe cesty v okolí, ktoré obvykle bývajú ako upchaté tepny, zívajú prázdnotou a sú len moje. Koniec švajčiarskej letnej idylickej noci nemohol mať lepší začiatok.

Príde mi to ako úžasný teleport bez zastavovania a perfektné využitie času, keď sa cez oblasti v okolí môjho bydliska presuniem ešte za tmy a pri prvých zábleskoch slnečného svitu sa už stopy kolies otláčajú na novom nepreskúmanom asfalte.

Východ slnka spoza horizontu pomaly prepaľuje rannú hmlu. Teplé farebné tóny vykúkajú spoza listov a opustená chatka sa mení na romantickú pevnosť, ktorú verne objíma divoká zeleň.

Neznáme zákruty kantónov Fribourg a Vaud ma postupne privádzajú bližšie k Ženevskému jazeru.

Po ďalších troch hodinách šlapania na juhozápad sa mi otvárajú prvé výhľady na obrovskú ale pritom pokojnú modrú hladinu Ženevského jazera. Opačný breh sa obliekol do jemného oparu a vyvoláva v očiach ilúziu morského horizontu.

Ostávam s bicyklom na brehu a cez hradnú bránu vstupujem do minulosti – k stredovekému Château de Morges. Z jeho veží sa kedysi kontroloval prístav a lodná doprava na jazere. K dokonalosti mu už chýba len maják.

Delo dnes slúži ako dekorácia pred hradom. Pokojné dopoludnie však v minulosti nebolo vždy také idylické. Jeho kovové telo si pamätá aj nepokojné časy, keď muselo strieľať na obranu svojho územia. Skúšam nazrieť do útržkov histórie aj cez jeho tmavé vnútro kanónu.

Po nahliadnutí do histórie sadám do sedla môjho karbónového spoločníka a pokračujem ďalej do neznáma. Stretávam ženevského cyklistu, s pretekárskou náladou. Dnes sa ale musím držať na uzde. Objem kilometrov, ktoré bude treba uraziť výrazne prevyšuje môj maximálny tep a tak v kľudnom tempe pokračujem a nenechávam sa vyprovokovať.

Dnes nejde o sekundy na časovke do vrchu. Dnes to bude návšteva pod vrchom. A nie pod hocijakým. Pod tým najvyšším v západnej Európe.

Dokáže voda lietať? A plynie čas pomalšie na tráve než na stene?

Hustá premávka a mraky turistov dávajú jasne najavo, že už som v Ženeve.
Centrum nechavám na prieskum do budúcna.
Nerobím veľké odbočky od navigačnej čiary aby cesta aj naďalej ubiehala plynulo.

Pri tabuli Grand Tour však zastavujem. Výhľad na obrovský vodotrysk na jazere priťahuje oko aj z periférie.

Nedočkavo šplhám na tabuľu Grand Tour so zámerom zväčniť tento moment.

Ženevský vodotrysk Jet d’Eau patrí totiž medzi najznámejšie symboly mesta Geneva a vystreľuje vodu až do výšky približne 140 metrov.

Nepodarenou angličtinou ďakujem turistovi, ktorý si našiel na chvíľu čas a odfotil ma. Navždy zachytený moment ako som radostne natrepaný v známom červenom okne Grand Tour a za mnou si to za mojím stehnom veselo strieka voda do nebies.

Po obdive tejto atrakcie zastavujem už len pri akýchsi podivne veľkých hodinách na tráve. Plynie čas pomalšie na zemi ako na stene? Mne sa čas docela zastavil keďže mám pocit, akoby som bol dnes na dovolenke.

Plný nenásytnej nedočkavosti, ako bude jazda pokračovať unikám z mesta.

Nohy roztáčajú kolesá a do Francúzska to trvá presne 20 cyklistických minút.

Hranice bez hraníc

Pred hranicami som musel prudko zabrzdiť. Popri ceste som totiž zazrel veľmi podivný kovový útvar.

Namiesto hraničnej kontroly robím kontrolu ja – tejto zvláštnej kovovej plastike s dvojicou pozdĺžnych koľajníc.
Čo to vlastne je a prečo práve tu, kde v širokom okolí nevedie žiadna vlaková trať?
Pomník zašliapaných projektov železničných architektov, ktorí tu prehrali boj so staviteľmi cyklocesty?

Zakrútený tvar tejto zvláštnej umeleckej plastiky pravdepodobne symbolizuje prepletenie priestoru. Na tomto mieste sa totiž Švajčiarsko a Francúzsko neoddeľujú, ale splývajú v symbióze. Hranica tu nevedie cez hory ani rieky ale doslova pretína obývané ulice.
Život obyvateľov to ale vôbec nepretína ani nenarušuje.
Každý pokojne pokračuje bez toho, aby si vôbec uvedomil, že prekročil štátnu hranicu. To je dôkaz skutočného splynutia.

Francúzska gravitácia

Vo Francúzsku som sa zdržal na jednej križovatke. Semafóru sa značne páčila iba červená farba. Keď konečne padla zelená – padám k zemi. Nepodarilo sa mi totiž zacvaknúť nohu do pedálu a tak veľmi rýchlo letím na ľavé koleno pobozkať matku zem. Presne ako prvýkrát na bicykli.

Po pár sekundách hrdinsky nasadám správnym štýlom a… Hurá! Ide sa ďalej.

Práve som pokrstil nové cyklo nohavice a dúfam že na krvavé koleno dnes niekde znova nespadnem.
Tu sa krásne potvrdilo nepísané heslo: nikdy nehovor nikdy.

Terapia šokom nie je úplne zlá, na zbystrenie zmyslov, ktoré budem ešte dlhé hodiny pri tejto ceste potrebovať. Každopádne to ale nie je moja obľúbená varianta – takže zostávam radšej na ionťáku a gumových medvedíkoch.

Dolina rieky Arve v Haute-Savoie

Francúzska etapa tohto putovania za svetoznámym majestátom Mont Blanc poskytuje miestami úchvatnejšie potešenie pre oči ako švajčiarska strana. Krajina a hory, horizonty, príroda okolo mňa sa menia každú hodinu ako na filmovom páse.

V pokľudných oblastiach francúzskeho kraja mám niekedy pocit, akoby som bol na nekonečnej dovolenke.

Príde mi, že tento moment sa práve zastavil v čase. Žeby to mali na svedomí tie ženevské hodiny v tráve?

Teplý letný vzduch rozrážam aj v oblastiach, ktoré sú len veľmi riedko osídlené.

Cítim sa príjemne v sprievode drevených zvodidiel a francúzskeho asfaltu, ktorý sa mi neúnavne vinie pod kolesami. Za každou ďalšou zákrutou ma obkľučujú hory.

V dobrovoľnom zajatí vysokých štítov nasávam čerstvý horský vzduch hlboko do pľúc a spolu s ním aj pocit slobody pohybu. Jediným zvukom v tejto doline je môj dych, švih pedálov a šumenie vetra, ktorý rozrážam.

Toto je skutočný raj. Miesto, kde sa dá spomaliť každá sekunda a kde pohľad na život zrazu dostáva úplne nové rozmery.

Ďalšia zastávka prichádza nečakane.

Pohľad na vodopád, ktorý presne medzi dvoma zaoblenými polovicami skál padá dolu do údolia, dokáže v človeku prebudiť najrôznejšie divoké predstavy.
Niekto v ňom možno uvidí zvláštny rozmar prírody, niekto zadok, iný zas srdce rozdelené na dve polovice.

Každý si v tejto skalnej kompozícii môže otestovať hĺbku vlastnej fantázie.

Mne však tento pohľad na padajúcu vodu rýchlo pripomenul smäd a prázdne bidóny na bicykli.

Nezostáva mi nič iné, len nasadnúť späť do sedla a pokračovať ďalej. Dehydrovaný, no stále plný zvedavosti držím správny smer a nechávam sa cestou viesť ďalej do neznáma.

Vôňa opaľovacieho krému, bikiny a trblietky slnka na hladine jazera prezrádzajú, že som dorazil k malej letnej oáze.

Presne v tomto momente si uvedomujem skutočný význam slova napiť sa. Zrazu majú tieto jednoduché slová úplne inú váhu – opisujú totiž tie najzákladnejšie potreby života.

Značne dehydrovaný som nútený skenovať oblasť a hľadať zdroj pitnej vody.

Prvá nádej na osvieženie zostala zamknutá za dverami toaliet. Rozhliadam sa ďaľej. Oči skenujú každý štvorcový meter. Je neuveriteľné, ako sa dokáže ľudský mozog v jedinom okamihu naprogramovať na jediný cieľ.

Na okraji parkoviska v diaľke zbadám výtvor, ktorý tvarom pripomína studňu.

O pár okamihov neskôr konečne zabíjam smäd a do každej bunky svojho tela dolievam naspäť život. Tankujem obidva bidóny do maxima, odpijem a zasa doplňujem. Vôbec totiž neviem, kde na trase ma čaká ďaľšie takéto osvieženie. Na niekoľko desiatok kilometrov mi to snáď vydrží. Potom si budem musieť poradiť. Hlavne tomu nedupať, nech to moc nežerie. Teda nepije.

Pár pohľadov na siluetu hôr nad jazerom a idem ďaľej.

Mont Blanc chcem vidieť za dňa.
Plachtím si cestami so žiarivým karbónom na dvoch kolesách a nechávam sa unášať atmosférou krajiny.

Alpské scenérie sa menia rovnako neúnavne ako neúnavne šlapem do pedálov. Zbieram ďaľšie výškové metre. Serpentíny a pravá horská atmosféra prírody i malebných dedinek neprestáva prekvapovať.

Tu dokáže človek plnohodnotne nakŕmiť túžbu po objavovaní nových horizontov a zážitkov.

S Mont Blancom sa nevyjednáva

O pol šiestej poobede sa už moje kolesá odvaľujú na cestách neďaleko pod majestátom.
Svoju GPS polohu mením každú minútu. Oblaky vysoko nad mojou prilbou sa však očividne dnes nikam neponáhľajú. Ostávajú hladné a zakusnuté v štíte Mont Blancu ako šedobiele zdivočené vlky, ktoré majú svoju obeť pod kontrolou.

Dávam pauzu. Čakám.

Pojedaním gumových medvedíkov tankujem cukor do svalov a zároveň kŕmim nádej, že sa táto svorka na oblohe okolo najvyššieho štítu strednej európy rozplynie a ja budem mať tú česť uvidieť jeho pravú bielu kamennú tvár na vlastné oči.

Čas núti slnko ďalej postupovať nižšie k horizontu. Jeho nezastaviteľná moc však nedokáže pohnúť s oblačnosťou.

Mont Blanc si teda počas celého podvečera ponecháva bielu baranicu a nič nenasvedčuje tomu, že by ju chcel odložiť. Vyjednávať či hádať sa s ním nemá zmysel. Postupne som pochopil, že jeho pravú tvár budem musieť prísť objaviť inokedy znova.

Hoci zostáva Mont Blanc pod rúškom tajomstva, dlhé hodiny na ceste sem rozhodne neboli zbytočné.
Energia a rozmanitosť francúzskej krajiny dobili moje mentálne batérie.

V takýchto momentoch sa prestáva súťažiť o jedinú najkrajšiu fotografiu.
Dôležitejšie je spojenie všetkých silných dojmov z jazdy, ktoré utvárajú príbeh.

Lúčim sa s týmto miestom s heslom – cesta je cieľ. Pokračujem ďaľej za novými zážitkami smerom naspäť domov.

Spojenie Col des Montets (1461 m) a Col de la Forclaz (1527 m)

Od rozlúčky ubehla hodina a ja sa ocitám na novom vrchole – Col des Montets (1461 m).
Toto pokojné horské sedlo mi vôbec nedáva pocit, že som tak vysoko ako tvrdí číslo na tabuli.

O to výraznejší je fakt, že tento priesmyk spája dva alpské klimatické svety – ľadovcovú dolinu Chamonix na strane Mont Blancu a lesnaté hory údolia Vallorcine.

Už stáročia predtým, ako som sa tu objavil ja, bol vďaka svojej nižšej nadmorskej výške ideálnou cestou pre obchodníkov aj miestnych pastierov.

Za necelú hodinu sa z Col des Montets teleportujem vlastnou silou až na vrchol jeho vyššieho brata – priesmyku Col de la Forclaz (1527 m).

Z Col de la Forclaz sa dá za priaznivého počasia užiť jeden z najkrajších výhľadov na dolinu Rhône a zároveň patrí medzi najznámejšie paraglidingové miesta vo Švajčiarsku.

Mne sa dnes zadarmo ponúka pohľad na búrkové mraky.

Zrkadlové serpentíny

Hromobitie z doliny dolieha do mojich uší a suverénne mi oznamuje, že už viac nezostanem v suchom drese.

Obúvam návleky na tretry a púšťam sa na zjazd do doliny. Šedá clona sa približuje. Prvé kvapky klopú na prilbu. Každou sekundou ich je viac. Serpentíny. Strácam výšku. Naberám rýchlosť. Cesta je zrkadlo. Pískanie bŕzd. Voda. Lejak. Nevidím cez okuliare. Všade to prská a presakuje. Každá nitka oblečenia pije kvapky dažda.

V meste Martigny zastavujem pod prístreškom a prečkávam najväčšiu dažďovú nádielku.

Prejazd mestom prebúdza vo mne spomienky na preteky do vrchu, ktoré som tu v minulosti absolvoval. Dnes tadiaľto prechádzam v len pokojnom tempe.

Svetlá pouličných lámp v meste vystriedala tma, ktorú zaháňa k okrajom cesty moje predné svetlo. Šum dažďa vystriedala pokojná melódia rieky Rhône. Údolie, ktoré je podľa tejto rieky aj pomenované mi robí spoločnosť dve hodiny púte na ceste domov.

Má naklonená rovina vplyv na vnímanie času?

Po 19. hodinách jazdy sa mi pod kolesami začína zdanlivá rovina nepríjemne nakláňať.

Zrýchlený dych. Trojnásobný výkon. Pot. Poď! Ťahaj. Nezastavuj. Horizont v nedohľadne.

Minúta sa zdá ako hodina. Príde mi ten výšlap nekonečný. Tak predsa len mali tie hodiny na tráve v Ženeve pravdu!

Až Po niekoľkých kilometroch boja s gravitáciou si uvedomujem, že to nieje pocit únavy ale skutočný kopec. Po pol hodine zrýchleného tepu vyhrávam na horizonte tento boj a povoľujem tempo.

Pohľad na ženevské jazero uzatvára ďaľšiu časť cesty a otvára nové horizonty, ktoré čakajú, kým tam počas dnešnej noci zanechám otlačok svojich pneumatík.

Polia. Lesy. Cesta. Nikto. Len ja a noc. a moje svetlo, ktoré svieti smerom, z ktorého som prišiel.

Pred bránami hlavného mesta ma čaká kamarát. Stojí tu 24 hodín denne. Za malý finančný príspevok mi hádže do priehradky sladké odmeny. Beriem dnes čokoládové guličky a dolievam posledné zásoby vody. Posledná hodina jazdy, ktorá ma delí od domova.

Nieje to samozrejmosť

Dlho bez vody – boj s vyčerpanosťou. Neuvidel som Mont Blanc za ktorým som dlhé hodiny stovky kilometrov v sedle putoval.
Nesvieti stále iba slnko.
Cesta je cieľ.

Bola to cesta, ktorá priniesla nielen množstvo kilometrov ale aj množstvo zaujímavých zastávok. Miest, kde človek nezastaví len fyzicky ale prinúti sa zamyslieť aj do hĺbky.

Život často vnímame príliš povrchne a automaticky na to, aby sme si všímali malé detaily. Tie nenápadné fragmenty každodennosti, ktoré považujeme za samozrejmé. Ony ale samozrejmé niesú.

Táto cesta je okrem športového zážitku aj dôkazom, že nemusí existovať len jeden veľký cieľ. Celý jej priebeh je jeden veľký cieľ poskladaný z malých prekvapení a momentov, ktoré spolu píšu príbeh.

Každá cesta má svoj koniec.
A práve vtedy sa rodí chuť vyraziť znova.