K Matterhornu a späť – 518km cez Alpy

Doteraz som túto ikonu Švajčiarska obdivoval iba na fotografiách alebo na obaloch niektorých sladkostí. Je legendárna alpská pyramída naozaj taká pôsobivá aj naživo? Idem sa o tom presvedčiť na vlastné oči.

Podarí sa mi vôbec Matterhorn uvidieť?

Chcel som vyraziť skôr, ale telo si vypýtalo dlhší spánok, tak som nakoniec štart o niekoľko hodín posunul. Pred šiestou hodinou ráno zacvakávam tretry do pedálov a vyrážam z domu s túžbou objavovať nové horizonty.

Pohľad, ktorý sa mi po prvých kilometroch smerom k Alpám naskytol, neveští nič dobré. Čierno-sivý pás oblakov nekompromisne poodtínal všetky štíty známych končiarov. V mojej hlave pomaly bledne svetlá vízia, že Matterhorn vôbec uvidím. Je pravda, že som si posledných pár dní neaktualizoval predpoveď počasia. Napriek tomu sa vydávam na cestu smerom presne proti sivej zóne.

Cesta neďaleko Thunského jazera a začiatok prvého údolia je ešte domáca pôda a tak frčím bez zbytočných zastávok.
Nadchol ma však starý ikonický veterán – nedalo sa ho z hlavnej cesty prehliadnuť. Bol by určite zážitok odviezť sa v takomto aute. Ja zostávam v sedle bicykla a pokračujem ďalej.

Cesta je zatial príjemné vlnitá ako na horskej dráhe. Čoskoro však budem v sedle zdolávať výšlap na Col du Pillon. Svojou výškou v bode priesmyku nijak nevyčnieva nadpriemer iných alpských priechodov. Už teraz ale viem, že budem mať možnosť ho pokoriť dnes ešte raz celý ale z druhej strany.

Cesta mi ubieha kochaním sa na okolité Alpské vrchy a ešte pred poludním som na Pillonskom priesmyku vo výške 1546 metrov. Čakal som ikonický výhľad na vzdialené scenérie, krajinu, ktorú mám pred sebou. Takú tú symbolickú bránu do francúzskeho kantónu. Nič z toho. Pillon je skôr tranzitný. Ako kompenzáciu však ponúka cestu lanovkou až k oblakom na vrchol Scex Rouge vo výške približne 3000 metrov nad morom.
Mňa čaká za odmenu zjazd do mestečka Aigle.

Objavy v údolí Rhôny

Cesta z priesmyku ma vyplúva priamo pri hrade Château d’Aigle. Kedysi sa tu prelievala krv, dnes sa tu nalieva už len chutné víno.

Hrad je obklopený vinohradmi ťahajúcimi sa do diaľky na všetky svetové strany. V tomto sídle z 12. storočia nájdu nadšenci aj vinárske múzeum.

Celú históriu si natláčam do obrazovky telefónu a snažím sa zachytiť atmosféru tohto stredovekého hradu. Istý čas slúžil ako administratívna pevnosť Bernského panstva.

Namiesto vína ďalšia sladká tyčinka, ktorú poctivo veziem ešte z domu. Plný energie pokračujem k mestu Martigny. Pohľad do mapy jasne zdeľuje geografický pokrok od štartu z domu a ocitám sa v údolí Rhôny.

Niekoľko kilometrov od Martigny pri obci Vernayaz osviežuje deň mohutný vodopád.
Meno má kuriózny pôvod. „Pissevache“ totiž vo francúzštine doslova znamená „moč kravy“.
Názov vznikol pravdepodobne podľa toho, ako voda padá v úzkom prúde z vysokej skaly. Podobne ako keď sa krava zbavuje nabytočných tekutín.
Nechávam priestor každému, nech si pod tým predstaví čokoľvek podľa svojej fantázie.

Skutočná sila tejto krajiny údolia Rhôny sa začína až tam, kde sa pásy viničov končia a začínajú skaly písať svoje optické slovo ťahajúc ho až k oblakom. Aktuálna tapeta na pozadí mojej jazdy sa s kilometrami v nohách mení každú hodinu.

Jeden z týchto štítov začal už pred nejakou chvíľou dráždiť moje zorné pole. Má totiž tvar, ktorý nejde prehliadnuť. Ostrý špic – žraločia plutva navždy zaseknutá do nehybnej trávnatej hladiny najsuchšieho údolia Švajčiarska. Stojí tam ticho a majestátne.

Po chvíľke obdivu tejto panorámy brázdim ďalej cesty Vallisu východným smerom.

Jazdu spestruje obrí bicykel, ktorý je tu ako symbol a oslava cyklistiky. Jednou rukou zavesený o rám pod ním vyzerám ako trpaslík.

Nebude moja cesta úplne zbytočná?

Slnečné počasie začína narúšať kopovitá oblačnosť. Zatiahnutá obloha postupne nahlodáva moje myšlienky, či vôbec uvidím známy majestát obnažený v plnej paráde alebo mu dnes oblaky bezohľadne odseknú jeho legendárnu pyramídovú siluetu?
Bezmocný pohľad na oblohu umocňujem mocným ťahom na začiatku stúpania v údolí Mattertal za legendou Vallisu. Nezostáva mi nič iné ako prekonávať gravitáciu kopca a dúfať, že si oblaky dnes nájdu inú obeť.

Výšlap do Zermattu

Stúpanie prináša ďaľšie unikátne fotogenické zastávky.

Po starej horskej ceste stúpam pomaly vyššie. Dnes je tichá a takmer bez áut, no kedysi patrila medzi najnebezpečnejšie úseky v Alpách. Padajúce kamene, úzke skalné steny a v zime lavíny.
Práve na takýchto miestach vznikali malé horské kaplnky. Zasvätené ochranným anjelom alebo svätým, ktorí mali chrániť pútnikov, obchodníkov aj obyčajných cestovateľov putujúcich do vysokých údolí.
Táto kaplnka je ukrytá priamo pod skalným previsom. Nie náhodou. Skala tu slúži ako prirodzený štít pred padajúcimi kameňmi, ale zároveň nesie aj silnú symboliku. Pevný kus hory ako tichý „boží úkryt“ uprostred drsnej alpskej krajiny.

Na chvíľu zastavujem. V takýchto miestach človek prirodzene spomalí. Je to miesto na krátku očistu myšlienok a tichú vďačnosť za bezpečnú cestu ďaľej.

Naberám ďaľšie výškové metre pre dosiahnutie horizontu.

Prejazdom cez most sa zrazu sa predo mnou otvorí pohľad, ktorý zastaví každého, kto tadiaľ prechádza. Starý kamenný most ,,Kipfenbrücke“ oproti, ktorý visí vysoko nad hlbokou roklinou. Pod ním sa rieka Matter Vispa prelieva cez skaly a stráca sa v tieni úzkeho kaňonu. Most spája dva svety – pokojné zelené svahy nad ním a drsnú kamennú hĺbku pod ním.

Kedysi bol tento most jedinou cestou do vysokých alpských dolín. Prechádzali tadiaľ obchodníci, pútnici aj karavány mulíc, ktoré niesli tovar smerom k dedinám pod Matterhornom.

Staré alpské cesty majú zvláštnu schopnosť. Všimol som si,že po nich necestujem len v priestore ale aj v čase.

Po ďaľšom naberaní nadmorskej výšky v údolí Mattertal sa míňajú zásoby cennej tekutiny v bidónoch. Čľupkanie tečúcej vody z dreveného pitka pri ceste sa nedá prehliadnuť a tak tankujem v najlepšej chvíli na ďaľší výšlap.

Cesta za ikonou švajčiarskych Álp sa tiahne paralelne aj popri slávnej železnici do Zermattu a mám možnosť dať si krátke preteky so symbolickým červeným vlakom, ktorý vozí turistov do tejto čarovnej destinácie.
Šlapem ďaľej, nedočkavý, kedy sa objaví najdokonalejšia pyramída Álp.

Magické momenty

Pár minút pred 19. hodinou podvečer prichádzam do magického myľníka dnešnej cesty – Zermatt. Očarený drevenou architektúrov tunajších domčekov v centre sa pomaly presúvam uličkami plných turistov. Po chvíli sa z tohto mraveniska dostávam k lanovke a zahajujem dlhšiu kochaciu pauzu. Matterhorn je tu vidieť v plnej kráse. Fragmenty oblakov sa skrývajú len za jeho chrbát. Akoby zrazu dostal krídla a chcel prekonať svoju vlastnú výšku – 4478 metrov nad morom.

Na tomto mieste niesom jediný nadšenec. Profesionálny fotograf vedľa mňa rozpráva svoj fotogenický zážitok s týmto kamenným majákom. Ukazuje mi dokonca špeciálnu aplikáciu priamo na svojom telefóne, kde sa dá presne vidieť, v ktorom období a čase je Matternhorn najfotogenickejší.

Dávam sa do reči aj s českými turistami, ktorí sem prišli objaviť jedinečný kontrast drevenej alpskej dediny a majestátnej kamennej pyramídy – Matterhornu.

S príchodom večera a tmy sa zrazu zatvárajú pohľady do diaľky. Tma zakryla za svoju oponu všetko, kôli čomu som sem 260 kilometrov putoval.

Cesta domov pod rúškom noci

Nabitý radosťou a zážitkami z cesty otáčam smer. Je čas vrátiť sa domov. Bude to približne rovnaké množstvo kilometrov.

Tma so sebou prináša nižšie teploty. Kamarátka bunda spríjemní jazdu na ďaľšiu sériu dlhých hodín v sedle.

Vraciam sa po rovnakej trase, ktorú som už absolvoval. Atmosféra noci dáva možnosť väčšieho pokoja na cestách. Osvetlené historické pamiatky v hojnom počte nestretávam a tak je noc chudobná na fotenie. Rovinaté úseky v doline Rhôny na prelome dátumov vystriedam za stúpanie na Col du Pillon. Tak som tu znova. Tentokrát ma čaká výšlap na horizont horského priechodu z druhej strany. Ticho hlbokej noci prerušuje len môj zrýchlený dych, ktorý fyzikálne odpovedá sklonu tohto stúpania. Počas dlhého výšlapu vnímam silu moci noci, okolitý les, nekonečnú tmu v diaľke, ktorú prerezáva iba lúč môjho svetla. Len ja, cesta a dvojkolesový parťák z karbónu.

Dosiahnutím horizontu priesmyku Col du Pillon začínajú rýchlejšie úseky, ktoré si postupne berú z nadmorskej výšky, ale aj z môjho telesného tepla. Desiatky kilometrov v miernom zjazde nevyžadujú výkon, ktorý by rozprúdil krv v studených žilách. Cez deň by som to ocenil pre rýchlosť a osvieženie. V chladnej noci v alpských končinách je to práve teraz skôr nevýhoda.

Prichádza dlhšia etapa cesty, kde sa stretáva únava s chladom. Krátka pauza bez pohybu mi pripadá ešte studenšia než rezanie vetra v sedle. Nemám veľmi na výber, a tak s drkotaním zubov razím nové a nové kilometre naprieč tmou.
Aj v auguste si totiž Alpy v noci diktujú svoje vlastné teplotné podmienky. Rozdiel medzi dňom a nocou o 21°C už je citeľný.

Zakázaná cesta

Túžba po zahriatí sa nadránom splnila neočakávaným spôsobom. Pred mestom Thun sa dostávam na cestu so zvláštnym koridorom. Pásky kade-tade, no oplotenie pre kravy to isto nie je. Normálne tu nič také nebýva a zaváňa to nejakou športovou akciou. Pripomína mi to trasu cestných pretekov – moja cieľová rovinka tohto epického výjazdu. Emotívny prechod týmto segmentom som si natoľko privlastnil, že som si ani neuvedomil, že na tejto ceste nemám momentálne čo hľadať. Zdelili mi to koordinátori akcie zo sprievodného auta, ktorí ma pri prejazde prenasledovali. Musím rešpektovať výzvu a opustiť okamžite túto oblasť, pretože čoskoro sa proti mne vyrútia pretekári.

Drzo si však ešte fotím neopakovateľný východ slnka nad Alpami. Z cesty sa nedá odpojiť okamžite a vracať sa na začiatok zakázaného segmentu nemám v pláne. Zvyšujem teda tempo a v ranných uliciach mesta Thun nachádzam únikový východ pre posledné kilometre do finále tohto cyklistického zážitku.

Finále

Za dvadsaťšesť hodín a osemnásť minút som späť doma. Plný emócií, nových zážitkov a napumpovaných nôh z kilometrov doslova padám do postele, aby som doplnil jediné, čo teraz potrebujem – spánok.

Bolo to krásne, nezabudnuteľné, ikonické, švajčiarske. A celé iba moje.