Po práci k moru – 535km

Túžba okúpať sa v mori a nie doma je vyššia ako akýkoľvek horský prechod a dlhšia ako 535km. Vyrážam teda hneď po práci a neostávam nikde nocovať. Dorazím do cieľa na jeden záťah?

Prípravy pred cestou na poslednú chvíľu

Začiatok augusta, leto v plnom prúde. Vo Švajčiarsku je 1. august veľkým sviatkom a tento rok pripadol na piatok. Niekto v tom vidí predĺžený víkend niekde na chate, iný oddych doma pred televízorom alebo v záhrade. Pre mňa však ani jedna z týchto možností nebola príliš lákavá.

Leto si spájam s únikom zo stereotypu, dobrodružstvom, túžbou objavovať a zbierať nové zážitky. A v neposlednom rade aj s osviežením. Nie, nemyslím zmrzlinu, ale vodu. Poriadne veľa vody. A slanej. V tej chvíli bolo rozhodnuté.

Po práci vo štvrtok vyrazím na juh. A nech sa cestou spotím akokoľvek, nakoniec aj tak skončím so slanou kožou.

Keďže sa tento nápad zrodil až v priebehu júla, na prípravu veľa času nezostávalo. Na mojom cestnom bicykli bolo treba doladiť ešte „zopár detailov“. Takéto cesty sa bežne plánujú už v zime, pol roka či dokonca rok dopredu – najmä ak má ísť o môj dovtedy najdlhší cyklistický výjazd. Ja som však vždy robil veci trochu tvrdohlavo a po svojom.

Po tohtoročnej prvej päťstovke môjho života naprieč Švajčiarskom som už nazbieral niekoľko technických aj fyziologických poznatkov. Z vlastnej skúsenosti tak o niečo lepšie viem, na čo sa pri podobne dlhých výjazdoch zamerať.

Tentoraz to však vyzerá minimálne na rovnako dlhú trasu, možno ešte o čosi dlhšiu. Na prvom mieste je preto komfort pri jazde. Alfa a omega každej dlhej dobrodružnej výpravy.

Tu sa naozaj neoplatí opúšťať komfortnú zónu. Inak za to zaplatíš. Tak ako ja – minimálne bolestivo odretým zadkom, ktorý ti v lepšom prípade na pol týždňa automaticky zakáže vysadnúť na sedlo tátoša.

Takúto chybu si už nemôžem dovoliť. Zadok preto dostáva dvoje nové cyklistické nohavice z top-end kategórie a k nim dve nové sedlá – Fizik a Ergon. Snáď si to všetko dobre sadne a bude fungovať. Snáď.

Na dlhú skúšobnú ultrajazdu, teda niečo nad 200 kilometrov, už nezostáva čas. Nohavice mi prídu len pár dní pred cestou. Sedlo Fizik ma napokon nepresvedčilo ani pri jazdách do práce a späť, ani počas spontánneho 150-kilometrového okruhu v daždi. Nepomohli ani dvoje nohavice nižšej triedy oblečené naraz.

Okej. Zase zle.

A to presne 13 dní pred pomyselným únikom z práce.

Všetko teda vsádzam na sedlo od Ergonu a zostáva mi len dúfať, že si môj zadok cestou k moru nenájde druhé telo. Po rokoch mením aj celý posed – výšku sedla, jeho sklon a predozadnú polohu. Všetko nastavujem tak, ako by to malo aspoň teoreticky fungovať.

Necelý týždeň pred odchodom si po dlhých hodinách teoretizovania, vyberania a nastavovania objednávam aj sedlovú tašku. Áno, dlhé hodiny v sedle si vyžadujú dlhé rozhodovanie. Medzi moje stehná totiž žiadna hrubá taška nepasuje.

Komfort si môžem zvýšiť aj tým, že si nevezmem ruksak na chrbát. Výbavou radšej ovešiam bicykel ako vianočný stromček. Zo svetiel však beriem iba predné a zadné.

Nové predné svetlo už do odjazdu nestihne doraziť, a tak beriem staré, overené. Nie je síce také výkonné a časť jeho svetla bude zbytočne dopadať na ľadvinku zavesenú na baranoch, ale musí stačiť.

Radar Garmin paradoxne nechávam doma. Prečo? Kvôli sedlovej brašni. Tá mi v balíku dorazila až predposledný večer pred odjazdom. Kvôli nej by som musel radar uchytiť na ráme podstatne nižšie, iba pár centimetrov nad zadným kolesom. V takejto polohe mi jeho použitie momentálne nedáva zmysel.

Snáď to nabudúce vymyslím lepšie.

Pre ešte väčsí komfort a zvýšenie odvaľovania vsádzam aj na nový zadný plášť Continental 28″ s TPU dušou, ktoré nahadzujem neskoro večer.

Dolaďovaco – baliaci hektický proces končí až posledný večer pár hodín pred odjazdom. Klasika všetko robím zas na poslednú chvíľu. Balíček s novou powerbankou otváram hodinu pred posledným spaním doma.

Hektické ráno a prvé kilometre

Ráno, pred odchodom do práce sa sám budím už o 6tej a zisťujem, že zadné koleso je mäkké. Do práce to musím stíhnuť, mám doobeda ešte termíny a poobede chcem vyraziť k moru. Dolievam teda zvyšok mlieka pre bezduše a ostáva mi len dúfať, že sa nová TPU s plášťom spamätajú a neprekazia mi moju túžbu okúpať sa v Ligúrskom mori.

Poobede posledné nacpanie všetkých možných otvorov a dutín v taškách a o 17tej konečne odchod smer do neznáma.

Týmto smerom cez Alpy idem po prvýkrát. Kým ešte prechádzam známou krajinou v okolí Fribourgu, posledným pohľadom sa lúčim s vysielačom Ulmizberg. Zhodou okolností ho vidím aj z okna svojho domu.

V hlave mám veľký otáznik a v sebe zmes emócií. A práve to ma na takýchto cestách tak baví. Predo mnou sa otvárajú nové, dosiaľ neprebádané horizonty.

Aké to bude? Aká bude cesta a krajina? Vystačia mi zásoby vody a jedla? Zakýva mi divá zver spoza zvodidiel, alebo ma bude prenasledovať počas viac než 60-kilometrového nočného stúpania na Col du Grand-Saint-Bernard?

Cesta do neznáma

Slnko dlho na obzore a tak cez pokojný kanton Vaud stíham ukážkové výhľady na jazero Lac de la Gruyère.

Síce len nepatrne, no postupne naberám nadmorskú výšku.

Cesta príjemne ubieha v idylickom letnom večeri. S blížiacim sa západom slnka sa ponáram čoraz hlbšie do redšie osídlených oblastí. Asfalt zostáva, no čoraz tesnejšie ho obklopuje les.

Zelenú kulisu na pár okamihov naruší iba prejazd popri malebnom železničnom viadukte.

Prvú dlhšiu prestávku spojenú s prezliekaním si dávam pri krásnom horskom hoteli, ktorý svieti ako na Vianoce. Medzitým nastáva úplná tma. Zapínam svetlá a pokračujem ďalej.

Ani som netušil, že okrem Bernarda sa mi hneď na začiatku večera dostane pod kolesá ešte jeden priesmyk – zrejme jeho najmenší brat, Col des Mosses, vo výške 1 445 m n. m. Výhľad z vrcholu by som čakal o niečo epickejší. Pri vrcholovej tabuli však vidím iba priľahlú bytovku a niekoľko svetiel v oknách.

Zjazd do Aigle je príjemný a ďalej pokračujem po ružovom navigačnom prúžku na displeji Garminu. Po niekoľkých kilometroch sa dostávam na hlavnú cestu, no niečo mi nesedí. Prečo idem vo svojom pruhu úplne sám, zatiaľ čo v protismere sa tiahne obrovská kolóna áut?

Áno, je dovolenková sezóna. Práve preto by však logicky malo ísť mojím smerom oveľa viac áut.

Jasné.

Keď si oddialim mapu, zisťujem, že mierim priamo k Ženevskému jazeru. Garmin ma chcel pekne poslať na 150-kilometrovú obchádzku k bodu, ktorý je aj tak poriadne ďaleko.

Okej. Neviem, či mám viac nadávať sebe, alebo jemu.

Každopádne sa cez to musím preniesť – teda, lepšie povedané, previezť – a vrátiť sa. Dobre. Pre túto zbytočnú zachádzku dorazím do cieľa o necelú hodinu neskôr.

Potom si však vravím, že je to jedno. Dejú sa predsa oveľa horšie a nepríjemnejšie veci, a tak pokračujem ďalej v pozitívnej rovine. Hoci tá sa už o chvíľu poriadne nakloní.

Pri prejazde cez Martigny si do zbierky fotím zaujímavé kruhové objazdy. Potom sa cesta začína dvíhať čoraz výraznejšie.

Počas dlhého stúpania zastavujem dvakrát. Niečo zjem a pritom nasávam dokonale idylickú atmosféru pravej alpskej noci v sedle môjho SuperSixu.

Stúpanie na Col du Grand-Saint-Bernard zo švajčiarskej strany sa niekoľko kilometrov pred sedlom stáva mimoriadne príjemným. Väčšina áut totiž mizne v tuneli pod priesmykom.

Začína sa brieždiť. Po dlhej predohre – teda výšľape – sa blížim k vrcholu. Serpentíny a čerstvý letný horský vzduch si v tom tichu vychutnávam ešte viac.

Len ja a môj tátoš. Bez jediného technického problému sme si to spolu poctivo odmakali až na samý vrchol stúpania. Presnejšie povedané, na druhý najvyšší bod tejto púte do Janova.

Zosadám a bicykel aj s deväťkilogramovou batožinou opieram o ikonickú tabuľu St-Bernarda vo výške 2 473 m n. m.

Tak konečne. Som hore. Z celého nočného stúpania zostala pred očami už len jedna z posledných kriviek asfaltu. Ostatné serpentíny ukryl horský svah – a spolu s nimi aj všetku námahu, ktorú si cesta nahor vypýtala.

Ten východ slnka si predsa musím pozrieť! Žiarivý Oskar sa pomaly prediera spoza ostrých alpských štítov. Spolu s ním vítam začiatok nového dňa aj pokračovanie svojej cesty.

Jeden z oblakov sa drží v horskej doline takmer na mojej úrovni. Hoci ďalšie plávajú oveľa vyššie nado mnou, práve tento mi pripomína všetku námahu, ktorá zostala ukrytá za poslednou zákrutou. A najmä to, ako vysoko som sa už dostal.

Kúsok od tohto ikonického miesta sa začína ďalšia šou.

Cez hraničný priechod sa na pár minút prevalí nízky oblak. Všetko naokolo zahalí hmla a slnko úplne zmizne. Jeho lúče si však čoskoro opäť razia cestu. Krajina sa vynorí zo šera a obloha sa znovu rozžiari. Vyhralo. A ja pokračujem zjazdom do Talianska.

Benvenuti! Na pumpe si dávam pauzu a raňajkujem čerstvé pečivo. Cesta opäť príjemne ubieha a ja už začínam premýšľať nad večerným kúpaním v mori. Podľa mapy budem čoskoro v polovici cesty a pred sebou mám ešte celý deň. To predsa vychádza.

V Aoste však prichádza prvá prekážka: zákaz ďalšej jazdy na bicykli. Áno, nerobím si srandu. Idem po hlavnej ceste a zrazu sa predo mnou objaví značka, ktorá jasne zakazuje pokračovať ďalej po vlastnej osi. Riskovať bezpečnosť, pokutu alebo sa dohadovať s nejakým Talianom cez stiahnuté okienko? Nie. Jazdím zodpovedne, obzvlášť na dlhých cestách naprieč viacerými krajinami, a podobnými zbytočnosťami si cestu kaziť nechcem. Ego si treba nechať na iné veci.

Tak poctivo blúdim okolo letiska a hľadám čokoľvek zjazdné pre cestný bicykel – prejazd, nadjazd, výjazd či prípojku. Jednoducho spojenie, ktoré mi umožní pokračovať v nenaplánovanej ceste. Áno, viem, mal som si to naplánovať. A áno, viem, naozaj na to nebol čas. Nevadí. Čo som nevyriešil doma, musím vyriešiť teraz. Koniec koncov, aj z toho vznikajú zážitky.

Po niekoľkých pokusoch a ďalšom blúdení kreslím do mapy jednu nezmyselnú slučku za druhou. Vtom okolo mňa prefrčí nejaký žiletkár. Dlho nerozmýšľam, zrýchľujem a dorovnávam jeho tempo a dobieham ho. Je mi jedno, že môj cestný bicykel je podstatne ťažší ako ten jeho. Dávam sa s ním po anglicky do reči. Po chvíli zaznejú magické slová: „Follow me!“

Keď ma navedie späť na trasu a skontrolujem správny smer, vystriedam ho na čele, aby som aj ja jemu aspoň chvíľu rozrážal vzduch. Po pár kilometroch sa lúčime a moja cesta pokračuje ďalej na juh.

V dedinkách ma príjemne prekvapuje dobrá dostupnosť pitnej vody na verejných miestach. V horúčave nad 30 °C je možnosť doplniť prázdne bidóny na nezaplatenie.

Pokračujem severným Talianskom cez Údolie Aosty. Hlavná cesta ma privádza k mohutnej pevnosti Forte di Bard, ktorá akoby vyrastala priamo zo skalného brala. Pod ňou sa ponad rieku Dora Baltea klenie historický kamenný Ponte di Bard, spájajúci obce Bard a Hône. Rieka, kamenný oblúk mosta a pevnosť nad nimi vytvárajú jeden z najpôsobivejších obrazov celého regiónu.

Nie je to však jediná pamiatka, ktorá ma na trase prinúti zastaviť. V Piemonte na seba výraznou červenou fasádou upozorňuje Castello di Roppolo. Sú miesta, kde po cvaknutí spúšte hneď nezacvaknem tretry späť do pedálov. Toto je jedno z nich. Ešte chvíľu zostávam a skúmam detaily jeho architektúry.

Väčšinu trasy smerom na juh prechádzam rovinatými časťami Piemontu. Neviem, prečo som si celý čas myslel, že kopce v diaľke zostanú už iba pozadím na fotografiách.

Letmo kontrolujem mapu v mobile aj kilometrovú mierku v spodnej časti displeja. Môj mozog okamžite prepočítava zostávajúcu vzdialenosť k moru.

Až počas prestávky okolo deviatej večer si mapu prezriem podrobnejšie. Zásoby jedla aj pitia sú už takmer vyčerpané. K moru to síce nie je ďaleko – približne 65 kilometrov –, no najviac potu a energie si vyžiada množstvo serpentín, na ktorých do dnešnej zbierky pridám ďalších takmer tisíc výškových metrov.

Ubytovateľovi v Janove som pritom napísal, že dorazím okolo 23.00.

Analyzujem, premýšľam. Hlava znova prepočítava čas aj aktuálny stav tela po necelých 500 kilometroch. Stihnem to za dve hodiny a prevezmem si kľúče od izby? Alebo sa napriek zaplatenému ubytovaniu rozložím na pláži a prespím tam?

Viac už nerozmýšľam. Nasadám a neriešim tep ani watty.

Prvé stúpanie mi berie posledné zásoby vody. V tejto „horskej“ dedinke však paradoxne nenachádzam ani jediné miesto, kde by sa dalo dotankovať. Druhé stúpanie preto absolvujem úplne nasucho. Berie mi aj posledné zvyšky energie.

Po tridsiatich kilometroch, niekde medzi kopcami a lesmi, sa pomyselný „deadline“ príchodu na ubytovanie definitívne rozplýva. To by ešte nebolo také zlé. So spaním vonku bez spacáka sa už pomaly zmierujem. Skutočným problémom sa však stáva akútny nedostatok vody.

Čo na tom, že som doteraz vypil už vyše desať litrov. V celodennej talianskej horúčave a pri takejto púti to inak ani nejde.

A aj to je málo.

Dehydrovaný a unavený sa prehupujem cez horizont. Osempercentný sklon sa konečne láme do mínusu. Míňam park ponorený do tmy, no vzápätí pri ňom intuitívne brzdím. Pozerám, či tam nie je pitná fontánka.

A je tam!

Na prvý pohľad z nej voda netečie, no idem ju skúsiť. Snáď nie je pokazená.

Ako na zavolanie. Dar z nebies. Voda tečie a ja napĺňam oba bidóny až po okraj.

Robím však chybu. Vysmädnutý, unavený a s vyčerpanými zásobami glykogénu si vôbec neuvedomujem, že do seba naraz lejem obrovské množstvo vody. Navyše si ju poriadne osladím posledným práškom do iontového nápoja.

Ostatné balíčky s iontovým práškom mi vypadli z vrecka už niekde pri Alessandrii. Pre meškanie, ktoré som medzitým nazbieral všetkými prestávkami, musím ich záchranu prenechať niekomu inému. Možno sa zídu podobnému magorovi, ako som ja, a pomôžu mu doraziť do cieľa.

Ja mám teraz nový problém.

Sadám si na lavičku pod svetlom pouličných lámp a čakám, kým prejde nutkanie na vracanie. Spolu s ním musím zniesť aj vedomie, že stále nie som v cieli.

S myšlienkou, že sa po tejto jazde nevyspím v normálnej posteli, ale niekde vonku na zemi pred zamknutým apartmánom, som už zmierený.

Našťastie sa po niekoľkých minútach opäť dostávam do prevádzkyschopného stavu. Nevoľnosť ustupuje a po ďalších zjazdoch klesám až na jedno z predmestí Janova.

Čím je cieľ bližšie, tým viac sa po 32 hodinách znova prebúdzajú všetky zmysly. Je neuveriteľné, čo všetko dokáže ľudská myseľ v spojení s telom. Čas však vnímam úplne inak než Janovčania, ktorí práve spia vo svojich prímorských obydliach.

Myslel som si, že sa mi z niektorého z posledných kopcov či serpentín aspoň na pár okamihov ukáže to trblietavé nekonečno nazývané more.

Ale nič.

Dobre, dobre. Už tam dorazím. A ak potom ešte dokážem vstať, zostane mi takmer celý deň na to, aby som si užil plážový svet ako ostatní.

Tí sem však prišli autom alebo lietadlom.

01:30 ráno a vôňa mora

Okolo pol druhej nadránom prichádzam na geografický cieľ vyznačený v mape Garminu. Chvíľu však zaskočene stojím a pozerám. Toto vôbec nie je ubytovanie, ktoré som videl na fotografiách.

Pokračujem teda intuitívne ďalej. Na konci ulice konečne svieti nápis, ktorý pre mňa už celé hodiny znamená jediné: spásu a cieľ.

Už ani nerozmýšľam, či je hlavný vchod zatvorený alebo nie. Vypínam svetlá a ukladám nový osobný rekord – jazdu dlhú 535,77 kilometra.

Vo dverách sa zjavuje nejaký pán. Už ani neviem, či sa mi to sníva, alebo je to skutočné. Chvíľu na mňa nechápavo pozerá, no keď mu poviem svoje meno, pochopí, že som ten trochu oneskorený cyklopútnik z jeho zoznamu hotelových hostí.

Bicykel aj všetku výbavu natlačím do izby. Ešte kontrolujem Stravu: nahrala sa tam táto jazda, alebo si ju budem musieť ako dôkaz prejsť znova?

Po krátkej chvíli napätia je tam.

S mobilom v ruke si sadám do kresla a po niekoľkých sekundách upadám do spánku. Tak pohodlne som si nesadol najmenej 32 a pol hodiny.

Zobúdzam sa vo chvíli, keď mi telefón vypadáva z ruky. Po chvíli sa ešte prinútim k malátnemu strečingu a sprche. Potom už padám do perín. Mozog potrebuje celé dobrodružstvo spracovať a telo zaslúžený spánok.

Po prebudení ma čaká deň voľna pri mori. Fotografie z cyklistickej prehliadky Janova pridávam do galérie tejto cesty.

Bolo to úžasné!