535km po práci k moru

Túžba okúpať sa v mori a nie doma je vyššia ako akýkoľvek horský prechod a dlhšia ako 535km. Vyrážam teda hneď po práci a neostávam nikde nocovať. Dorazím do cieľa na jeden záťah?

Prípravy pred cestou na poslednú chvíľu

Začiatok Augusta, leto v plnom prúde. Vo Švajčiarsku má byť 1.8. veľký sviatok. Tento rok to vyšlo na piatok. Niekto v tom vidí predĺžený víkend niekde na chate, niekto doma veget pri telke alebo na záhrade… to je vlastne jedno. Pre mňa ani jedna z možností nepripadá zaujímavá. Moja hlava začína spájať asociácie leta s únikmi so stereotypu ako dobrodružstvom, túžbou po objavovaní, nových zážitkoch a v neposlednom rade osviežením. Nie nemyslím tým zmrzlinu ale vodu. A poriadne veľa… a slanú! Bum. Hotovo! Je to jasné.

Po práci vo štvrtok vyrazím na juh a nech sa spotím akokoľvek veľa, aj tak nakoniec skončím so slanou kožou. Keďže táto idea vznikla až v Júlovom dátume uvedomil som si, že budem musieť teda doladiť ,,zopár detailov“ na mojom cesťáku. Normálne sa takéto cesty plánujú už v zime, pol roka, rok dopredu, obzvlášť, keď sa jedná o vlastne môj najdlhší výjazd v mojej cyklo-histórii ale ja som asi vždy robil tak nejak tvrdohlavo všetko po svojom. Po tohtoročnej prvoživotnej 500-vke cez Švajčiarsko (o tom píšem v druhom článku) som už nazbieral zopár technicko – fyziologických posudkov a už viem teda  z vlastnej skúsenosti o niečo lepšie na čo sa pri takýchto dlhých výjazdoch zamerať. Teraz to však vyzerá minimálne na rovnako dlho a myslím i o kúsok viac. Na prvom mieste je teda komfort pri jazde. Alfa – Omega akejkoľvek dlhej dobrodružnej jazdy. Áno tu sa naozaj nevypláca vykračovať z komfortnej zóny. Inak za to zaplatíš ako ja minimálne bolestivým odretým zadkom, ktorý ti automaticky zakáže vysadnúť na sedlo tátoša v tom lepšom prípade na pol týždňa. Takúto chybu už si nemôžem dovoliť a preto zadok dostáva dvoje nové nohavice, takzvané Top-End Produkty spolu s dvoma novými sedlami Fyzik a Ergon. Snáď si to dobre sadne a bude fungovať. Snáď. Na dlhú skúšobnú ultra – jazdu či niečo viac, ako 200km už nieje čas, nohavice mi prídu tesne pár dní pred mojou cestou. Fyzik ma nakoniec pri jazdení z a do práce nepresvečil ani s kombináciou dvoch nohavíc nízkej triedy na sebe pri spontánnom 150-kilometrovom zmoknutom okruhu. Okej. Zase zle. Presne 13 dní pred pomyselným únikom z práce.

Sádzam teda kartu na sedlo od Ergonu a ostáva mi len dúfať, že si môj zadok po ceste k moru nenájde druhé telo. Nastavujem si teda po rokoch aj novú výšku sedla, sklon, uhol, predozadnú polohu. Všetko tak, ako by malo teoreticky fungovať.

Necelý týždeň pred pomyselným únikom a dlhých hodinách, teoretizovania, vyberania, nastavovania, objednávam aj sedlovú tašku. Ano dlhé hodiny v sedle vyžadujú dlhé rozhodovanie pretože medzi moje stehná nepasuje žiadna hrubá.

Každopádne môžem ulahodiť komfortu aj tým, že si nezoberiem ruksak na chrbát ale ovešiam si bicykel ako vianočný stromček so svetlami, teda len predným a zadným. Nové predné svetlo už nestíha do termínu prísť, tak beriem to staré overené aj keď teda nie tak výkonné a bude svietiť čiastočne na povesenú ladvinku na baranoch. Garmin radar paradoxne neberiem. Prečo? Kôli sedlovej brašni. Tá mi mi dorazila domov v balíčku predposledný večer pred odjazdom. Uchytenie Garmin – radaru na ráme teda kleslo značne nižšie, až pár centimetrov od kolesa a nedáva tejto technológii momentálne bohužial na teraz zmysel. Snáď to vymyslím nabudúce lepšie.

Pre ešte väčsí komfort a zvýšenie odvaľovania vsádzam aj na nový zadný plášť Continental 28″ s TPU dušou, ktoré nahadzujem neskoro večer.

Dolaďovaco – baliaci hektický proces končí až posledný večer pár hodín pred odjazdom. Klasika všetko robím zas na poslednú chvíľu. Balíček s novou powerbankou otváram hodinu pred posledným spaním doma.

Hektické ráno a prvé kilometre

Ráno, pred odchodom do práce sa sám budím už o 6tej a zisťujem, že zadné koleso je mäkké. Do práce to musím stíhnuť, mám doobeda ešte termíny a poobede chcem vyraziť k moru. Dolievam teda zvyšok mlieka pre bezduše a ostáva mi len dúfať, že sa nová TPU s plášťom spamätajú a neprekazia mi moju túžbu okúpať sa v Ligúrskom mori.

Poobede posledné nacpanie všetkých možných otvorov a dutín v taškách a o 17tej konečne odchod smer do neznáma.

Tento smer cez Alpy idem prvýkrát a pri prejazdoch pre mňa ešte známymi oblasťami v okolí Friburgu sa lúčim posledným pohľadom na vysielač Ulmizberg, ktorý zhodou okolností vidím aj z okna môjho domu. V hlave mám veľký otáznik a plný emócii a aj to ma na tom pri týchto cestách tak baví. Otvára sa mi nový pohľad, nové neprebádané obzory. Aké to bude? Cesta, krajina, vydrží mi voda, jedlo, zakýva mi divá zver od zvodidiel alebo ma budú prenasledovať na viac ako 60-kilometrovom nočnom stúpaní cez Col du Gd-St-Bernard?

Cesta do neznáma

Slnko dlho na obzore a tak cez pokojný kanton Vaud stíham ukážkové výhľady na jazero Lac de la Gruyère.

Síce nepatrne ale začínam postupne vyššiu nadmorskú výšku. Cesta ubieha v typickom letnom idylickom večeri. Do západu slnka sa vnáram viac do menej osídlených oblastí, trasa vedie čoraz viac síce po asfalte ale obklopený lesom. Zeleň narušil na pár okamihov prejazd popri idylickom železničnom viadukte. Prezliekanie a prvú dlhšiu pauzu dávam pri krásnom horskom hoteli, ktorý svieti ako na Vianoce. Medzitým už nastalo úplne temno, takže svetlá a ide sa ďalej. Ani som inak nevedel, že okrem Bernarda sa mi pod kolesá dostane na začiatku večera jeden Pass, zrejme jeho najmenší brat Col des Mosses s nadmorskou výškou 1445mnm. Výhľad z vrcholu by som čakal trocha epickejší ale od bájnej tabule pozerám iba na priľahlú bytovku a pár svetiel v oknách. Zjazd do Aigle je príjemný a pokračujem ďalej po ružovom navigačnom Garminovom prúžku. Po niekoľkých kilometroch keď sa dopracujem na hlavnú cestu mi však niečo nesedí. Prečo idem sám v pruhu a obrovská kolóna áut je smerom druhým. Áno je dovolenková sezóna a práve preto o to viac áut by malo logicky ísť smery podobné môjmu. Jasné. Po oddialení mapy zisťujem priamy smer na Ženevské jazero. Garmin ma chcel pekne zaviezť kratšou 150km obchádzkou k bodu, ktorý je aj tak už dosť daľeko. Ok. Neviem, či mám viac nadávať sebe alebo jemu. Každopádne musím sa cez to preniesť – teda lepšie povedané previezť a vrátiť sa. Dobre. Budem kôli tejto zbytočnej zachádzke v cieli asi o necelú hodinu neskôr. Ale potom si vravím – je to jedno, dejú sa oveľa horšie a nepríjemnejšie veci, takže hneď pokračujem ďalej v pozitívnych rovinách. Aj keď ono za chvíľu tá rovina bude pekne naklonená. Prejazdom cez Martigny fotím zaujímavé kruhové objazdy do zbierky a už sa to dvíha viac. Prejazdom cez dlhé stúpanie zastavujem dvakrát na pauzu jedlo a nasávanie pravej Alpskej noci v sedle mojho Supersixu je dokonale idilycká. Stúpanie na St-Bernard je pre cyklistov idúcich zo švajčiarskeho smeru do Talianska pár kilometrov pred sedlom veľmi príjemné, keďže vďaka tunelu pod passom sa krásne odseparuje väčšina áut. Ranné brieždenie, blížim sa k vrcholu po dlhej predohre – teda výšlape. Serpentíny a čerstvý horský letný vzduch si tak vychutnávam ešte vo väčšom kľude. Len ja a tátoš, s ktorým som si to našťastie bez technických problémov poctivo odmakal až na samý vrchol tejto cesty, teda skôr povedané na druhý najvyšší bod tejto púte do Genua. Zosadám a oprieram ho aj s 9-kilovou batožinou o ikonickú tabuľu St- Bernarda vo výške 2473mnm.

Ten východ slnka si musím predsa pozrieť! Svietiaca guľa a lá Oskar sa už práve prediera cez ostré špice Alpských štítov a vítam s ním začiatok nového dňa a pokračovanie mojej cesty. Inverzná hmla alebo skôr nejaký oblak na pár minút zahalí hraničný prechod do temna ale slnko bojuje a prediera cez neho svoje lúče. Vyhralo. A ja pokračujem po tejto show zjazdom do Talianska. Bienvenutti! Dávam si pauzu na pumpe a raňajkujem čerstvé pečivo. Cesta ubieha ďalej opäť fajn a začínam už aj plánovať večerné kúpanie v mori. Predsalen na mape to vyzerá, že už budem skoro v polovici cesty, plus pred sebou celý deň. To predsa vychádza. V Aoste však prichádza prvá prekážka a to zákaz pokračovania jazdy na bicykli. Áno, nerobím si srandu. Ideš po hlavnej ceste a zrazu dobicykluješ ku značke, ktorá jasne zakazuje pokračovať po vlastnej osi. Riskovať bezpečnosť, pokutu, alebo sa doťahovať s nejakým talianom pri stiahnutom okienku? Nie. Jazdím zodpovedne a obzvlášť pri dlhých a medzinárodných cestách, plus kaziť si cestu takýmito zbytočnosťami nechcem. Ego si treba nechať na iné veci. Takže poctivo blúdim okolo letiska a hľadám nejaký schopný prejazd, nadjazd, výjazd, prípoj, žilu, návesť, hocičo zjazdné pre cestný bicykel – proste spojku na pokračovanie mojej nenaplánovanej cesty. Áno viem, mal som si to naplánovať ale áno viem naozaj nebol na to čas. Nevadí, čo som nespravil doma, musím vymyslieť teraz. A koniec koncov – aj to tvorí zážitky! Po niekoľkých pokusoch a blúdenia som tam nakreslil pekné šaškovacie slučky až okolo mňa prefrčí nejaký žiletkár. Dlho nerozmýšlam a dobieham jeho tempo je mi jedno, že moja nabalená žiletka je asi tak o 10kilo ťažšia. S mojou už dosť biednou angličtinou sa s ním hádžem do reči a nasledujem magické slová ,,Follow me!“ po navedení na trasu a kontrolu kurzu môjho teleportu striedam na čele, nech aj ja jemu aspoň chvíľu razím vzduch. Po pár kilometroch sa lúčime a moja cesta vedie ďaľej na juh. V dedinkách ma milo prekvapuje dobrá dostupnosť pitnej vody na verejných priestranstvách. V horúčave cez 30°C dotankovať takmer prádzne bidony a dať si osviežujúce dúšky to je k nezaplateniu! Pokračujem, míňam zámok na skalách i červený kaštiel, či opevnenie či čo to je za úžas, každopádne to vyzerá veľmi fotogenicky, takže kochačka a ďaľšie fotky.

Väčšinu som teda na juh cyklocestoval cez taliansky Piedmont. Viac – menej rovinatejšiu časť. Neviem prečo som si celú dobu myslel, že nejak zmením kurz a že tie kopce v diaľke budú už len ako pozadie do fotiek. Na rýchlom pohľade do mobilu a mapy na displeji a kilometrovú mierku v spodnej časti obrazovky môj mozok už prepočítava konečnú vzdialenosť k šumu mora. Až okolo 21. hodiny večer pri prestávke pozerám mapu detailnejšie a s takmer vyčerpanými zásobami jedla a pitia zisťujem, že to síce nieje už ďaleko – nejakých 65-kilometrov ale čo uberie najviac potu a energie bude ešte mnoho serpentín, kde nazbieram ďaľšiu necelú tisícku výškových do dnešnej zbierky. Na ubytovanie v Genua som písal príchod okolo 23:00. Analyzujem premýšlam a hlava znova prepočítava čas, aktuálny stav tela po necelých 500km. Stihnem to dať za dve hodiny a prevziať si kľúče od izby, alebo sa rozložím a pospím napriek zaplatenému ubytovaniu na pláži? Viac už nerozmýšlam, nasadám a neriešim tepy, watty. Prvé stúpanie mi zobralo posledné zázoby vody a v tejto ,,horskej“ dedinke som paradoxne nikde nevidel žiadne miesto, kde dotankovať. Druhé stúpanie som si dal teda úplne na sucho a zobralo mi aj posledné zvyšky aktívnej energie. Po 30-tich kilometroch niekde v kopcoch a lese sa rozplýva pomyselný ,,deadline“ príchodu na ubytovanie. To by ešte nebolo až tak zlé, so spaním vonku bez spacáku som sa už pomaly začal vyrovnávať ale čo mi začalo robiť problém bol akútny nedostatok vody. Čo tam po tom, že som doteraz vypil už asi cez 10 litrov. Pri tej talianskej celodennej horúčave a tejto púti to inak ani nejde. A aj to je málo! Dehydrovaný a unavený prechádzam cez horizont a sklon z 8% ide do mínusu. Míňam nočný park a zároveň pri ňom náhle intuitívne brzdím a pozerám či tam nieje pitko – a ono tam je! Síce z neho voda netečie ale idem to skúsiť. Snád nieje nejaké pokazené. Ako na zavolanie – dar z nebies nachádzam vodu a plním do maxima obidva bidóny. Spravil som ale chybu. Tak vysmädnutý a unavený s vyčerpaným glykogénom som si vôbec neuvedomil, že som nahltal do seba naraz obrovskú dávku vody, ktorú som si ešte dobre osladil s posledným Ionťákovým práškom. Tie ostatné Ionťákové rezervy mi vypadli z vrecka už na ceste niekde pri Alessandrii. S časovým meškaním aké som s mojím pauzovaním nabral som musel ich ratovanie prenechať na niekoho iného. Možno sa nejakému podobnému magorovi ako ja zídu a dorazí vďaka nim do cieľa. Ja mám teraz nový problém. Sadám si na lavičku pod svetlami nočných lámp a musím prečkať pocity na zvracanie a taktiež pocit, že ešte stále niesom v cieli. S myšlienkami, že sa po tejto jazde ani nevyspím v normálnej posteli ale niekde vonku na zemi pred zavretým apartmánom som už zmierený.

Naštastie som sa dal za niekoľko ďaľších minút do prevádzkyschopného stavu bez nevoľností a pokračujem po zjazdoch až dole do nejakej tej Genua predmestia. Zrazu sa všetky zmysly znovu po 32 hodinách nabudzujú, čím je cieľ viac na dosah. Je neuveriteľné čo všetko ľudská mysel prepojená s telom dokáže. Vnímanie času mám úplne inde ako Genuáci ktorí práve spia vo vo svojich prímorských obydliach. Myslel som, že z nejakého toho posledného kopca, či serpentím sa aspoň na pát okamihov ukáže to trblietavé nekonečno, nazývané more – ale nič. Dobre, dobre už to dorazím a ak ešte potom vstanem mám jeden skoro celý deň na užitie si plážového sveta tak ako ostatní, ktorí sem prišli autami alebo letecky….(smiech)…

01:30 ráno a vôňa mora

Okolo pol druhej nadránom dosahujem geografický cieľ na mape Garmina ale chvíľu zasa stojím a zaskočený pozerám, že to vôbec nieje to ubytovanie aké bolo na fotkách. Idem teda nejak intuitívne ďalej a na konci ulice konečne svieti nápis, ktorý už pár hodín znamená pre mňa slovo ,,spása & ciel!“ už ani nerozmýšlam, či je hlavný vchod zavretý alebo nie. Vypínam svetlá ukladám nový osobák – jazdu s 535,77km.

Zjavuje sa mi vo dverách nejaký pánko a ja už ani neviem, či sa mi to sníva alebo je to naozaj. Chvíľu nechápavo pozerá, ale keď mu vravím svoje meno, pochopil, že som trocha oneskorený cyklopútnik v jeho zozname hotelových hostí. Bike a všetko nacpem do izby, pozerám ešte na Stravu, či sa mi tam vôbec táto jazda nahrala alebo nie a budem si ju musieť ako dôkaz prejsť znova. Po krátkej chvíli napätia je to tam. S mobilom v kresle po pár sekundách upadám do spánku – tak pohodlne som si nesadol minimálne 32½ hodiny.

Zobudím sa na to ako mi telefón padá z rúk. Dokopem sa ešte teda po chvíli na nejaký malátny strečing, sprchu a padám do perín aby mozog toto dobrodružstvo poriadne spracoval a užil si po zaslúženom spánku deň voľna pri mori. Fotografie z cykloprehliadky tohto prímorského mesta pripájam ku galérii tejto cesty.

Bolo to úžasné!