Teleport do jari – 500km z Lugana do San Marína

Čakať na jarné počasie vo Švajčiarsku mi nepripadá ako zaujímavý nápad. Na konci februára tu človeka často potešia snehové vločky či početné dažďové pozdravy. Z predchádzajúcich rokov viem, že kým dorazí schopnejšie počasie, chlpy na nohách mi zaručene stihnú trikrát dorásť.

Aké bude februárové Taliansko?

Je to jedna z mnohých otázok, s ktorými zaspávam po tom, čo som tesne pred treťou ráno dobalil.

Keďže prejazd cez horské priechody je v tomto období nemožný, trasu začínam na juhu Švajčiarska. Na hlavu si dávam 200-gramové závažie, ktoré mi má na oplátku poskytnúť dobré svetlo na neznámych cestách pod rúškom noci.

Štartujem v Lugane a nasávam príjemnú atmosféru švajčiarskeho podvečera. Ešte pred západom slnka sa stíham dostať k hraniciam.

20:24 – Castello di Carimate v lúčoch môjho svetla

Tma mi síce zahaľuje výhľady do diaľky, no zároveň odkrýva nespočetné množstvo hviezd nad prilbou. Plachtím si nočnou Lombardiou a krátko pred pol deviatou zastavujem pri prvej historickej kulise dnešného večera – Castello di Carimate.

Hrad má korene v 12. storočí a v roku 1345 ho Viscontiovci nechali znovu vybudovať. Nočné osvetlenie zvýrazňuje iba niektoré časti stavby, zatiaľ čo mnohé detaily zostávajú v tieni. Lúč predného svetla preto mierim na staré múry a vyťahujem ich z tmy, aby sa mi tento obraz vryl do pamäti. Zvečňujem ho aj na fotografii, ktorá mi po návrate zostane ako jedna zo spomienok na 500-kilometrovú jazdu z Lugána do San Marína.

01:25 – Rocca Sforzesca di Soncino

Po polnoci prituhuje a teplota klesá pod bod mrazu.
Termotričko, ktoré malo byť mojou záchranou počas chladnej noci, som niekde po ceste stratil.
To ma však nezastavuje v zbieraní historických skvostov do knihy svojich zážitkov a fotografií.

Lombardia odkrýva ďaľší poklad. Hľadať pod zemou netreba – stačí správne odbočiť v stredovekom mestečku Soncino.

Ako osamelý rytier na dvojkolesovom koni prichádzam k nedobytnej pevnosti Rocca Sforzesca di Soncino.

Táto masa tehál nepozná romantiku, no pamätá si výkriky vojakov. Chladná noc a drsné múry nasvietené reflektormi umocňujú pocit tvrdej, surovej histórie, ktorá z nich dodnes vyžaruje.

Prestávam cítiť chlad, zabúdam na hlbokú tmu a diaľku, ktorá ma ešte čaká. Len ja a tento moment. Mám pocit, že sa tu dnes natáča historický film. Táto pevnosť je perlou dnešnej noci. Vrúbkované detaily veží, statné múry, hra svetla a tieňov v tejto obrovskej kompozícii ma necháva spútaného v úžase.

Neviem, akým jazykom táto pevnosť prehovára cez deň, no v noci má v širokom okolí hlavné slovo.

03:59 – Cremona

Noc už starne a onedlho ju premôže svitanie. Dovtedy si vychutnávam ticho prázdneho centra Cremony. Bdieme tu už len dvaja – ja a katedrála, ktorej ružica pripomína oko strážcu noci.

Pokoj. Žiadne zvuky. Len klopkanie mojich tretier narúša toto súvislé ticho. Chcem si poobzerať výhľad na osvetlenú katedrálu Santa Maria Assunta aj spod arkád Palazzo Comunale.

Za Cremonou neprichádza slnko na obzor ale prvý problém. Predné koleso pomaly stráca tlak. Dofukujem a idem ďalej. Rýchlo sa však nedá – stav ciest to nedovoľuje.

04:38 – Stratený čas

Predieram sa hmlou. Visí nad nížinou ako rozliate mlieko. Len ja a ona.

Zrazu prudko brzdím. Barikády. Cesta sa bez varovania končí. Jediný únik vedie niekoľko kilometrov späť. Až potom môžem pokračovať.

Na okamih vo mne stúpa hnev. Barikády sa však nepohnú. Musím sa podvoliť ich rozkazu a pohnúť sa ja – naspäť. Potichu šliapem hmlou a v duchu počítam stratený čas.

07:09 – Ďaleko od domova aj od cieľa

Na brašni za chrbtom zostali primrznuté kvapky z nočnej hmly – pamiatka na chladnú noc. V tej chvíli sa mi v hlave stretávajú dve jednoduché skutočnosti: som ďaleko od domova a zároveň stále ďaleko od cieľa.

Vonku ešte mrzne a ja netrpezlivo čakám na prvé slnečné lúče. Popritom šliapem rovinatou krajinou, ktorá mi pripomína Podunajskú nížinu na Slovensku. Rovinatý profil mi však nedáva toľko možností zahriať sa ako náročnejšie stúpanie.

07:37 – Pohľad do zrkadla

Nebude v ňom však moja tvár, ale ďalší stredoveký obraz.

Rocca Sanvitale v meste Fontanellato tu už stáročia stojí pokojne a majestátne, obklopená vodnou priekopou. Vnútri sa nachádzajú renesančné fresky vrátane iluzívnej optickej miestnosti zo 17. storočia – „Stanza Ottica“.

12:15 – Palazzo Ducale di Modena

Nie je to len ďalšia fotografia z námestia.

Predo mnou stojí Palazzo Ducale di Modena – veľkolepá baroková rezidencia rodu Este, ktorej výstavba sa začala v roku 1634.

Viac než dve storočia bol palác sídlom estenského dvora. Dnes v jeho historických priestoroch sídli prestížna Vojenská akadémia v Modene.

Monumentálna fasáda so sochami a hodinovou vežou dominuje námestiu Piazza Roma a aj po dlhej noci je to ďalšia príjemná zastávka.

13:25 – Továreň Lamborghini

Presun na bicykli zo stredoveku do 21. storočia mi trvá vyše hodiny.

Na túto zastávku som sa tešil. Oprieť bicykel o sklenený plot na hranici areálu Lamborghini je zaujímavý pocit.

Nie je to však iba výrobný závod ukrytý za zatvorenou bránou. Pri závode v Sant’Agata Bolognese funguje verejne prístupné Museo Automobili Lamborghini. Popri historických legendách sú v ňom vystavené aj súčasné modely značky.

S vopred rezervovanou prehliadkou možno nazrieť aj priamo do výroby. Prehliadka so sprievodcom sa začína v múzeu a vedie cez vybrané výrobné linky. Samostatne sa však do závodu vstúpiť nedá a počas prehliadky výroby je fotografovanie aj natáčanie zakázané. V múzeu je fotografovanie na súkromné účely povolené.

Možno sa sem raz vrátim aj na prehliadku. Teraz však pokračujem ďalej a ukrajujem ďalšie kilometre z cesty do San Marína.

15:59 – Due Torri, Bologna

Na mape som už bližšie k cieľu než ráno, no cesta sa stále nekončí. V Bologni si idem na vlastné oči pozrieť slávne Due Torri. Nižšia Garisenda sa výrazne nakláňa, zatiaľ čo vedľa nej sa do výšky takmer sto metrov dvíha štíhla Torre degli Asinelli.

Na jej vrchol vedie 498 vnútorných schodov. Prečo ich nezaokrúhlili rovno na 500? Momentálne je však veža pre verejnosť zatvorená.

18:08 – Piazza Matteotti, Imola

Do Imoly prichádzam ešte v čase, keď jej ulicami pulzuje mestský ruch. Na Piazza Matteotti si doprajem prestávku.

Tma sa pomaly rozlieva po námestí a ruch postupne slabne. Zrazu sa tmu snažia prebiť pouličné lampy a teplé svetlá na fasáde Palazzo Sersanti. Ich žiara mení tvár námestia a dodáva mu osobitú večernú atmosféru.

V tejto chvíli zachytávam okamihy na fotografie.

Zrazu sa mi prihovára okoloidúci. Zvedavo sa pýta, odkiaľ a kam idem. Nadšene sa so mnou fotí a prezrádza, že je tiež cyklista. Na záver mi praje šťastnú cestu a lúčime sa.

20:33 – Rocca di Ravaldino, Forlì

Pri prejazde Forlì ma na južnom okraji historického centra prekvapuje ďalšia osvetlená pevnosť – Rocca di Ravaldino.

Niektoré zastávky som mal naplánované, iné mi prichádzajú do cesty nečakane a o to milšie ma prekvapujú. Táto je jedna z nich. Som rád, že práve vďaka takýmto náhodným objavom sa moja fotografická zbierka pevností z tejto cesty opäť rozrastá.

Takémuto pohľadu sa nedá len tak prejsť. Odbočujem k mohutným hradbám, urobím niekoľko fotografií ich nasvietených detailov a onedlho opäť sadám na bicykel, večerným Talianskom ďalej smerom na Forlimpopoli.

21:12 – Rocca Albornoziana vo Forlimpopoli

Začína sa druhá noc. Počas jazdy premýšľam, kedy asi dorazím do cieľa. Mám pocit, že všetky hlavné zastávky pri pamiatkach mám už za sebou a čaká ma len finále do San Marína. Preto si hovorím, že už nebudem veľmi zastavovať.

Príchod do nenápadného mestečka Forlimpopoli však môj predpoklad úplne vyvracia a ja robím ďalšiu zastávku.

Neďaleko hlavnej cesty totiž stojí Rocca Albornoziana, jedna z najlepšie zachovaných pevností v Romagni. Zastavujem predovšetkým kvôli jej nasvieteniu. Počas tejto jazdy som ešte nenarazil na pamiatku, pri ktorej by osvetlenie tak dokonale pracovalo s architektúrou.

Už z diaľky pôsobí takmer neskutočne, preto opieram bicykel a idem si zblízka prezrieť detaily tejto večernej krásy.

Prvý fortifikačný objekt, nazývaný Salvaterra, tu vzniká v rokoch 1361 až 1363 na ruinách románskej katedrály. Má strážiť Via Emilia, významnú cestu vybudovanú ešte za čias Rímskej ríše, ktorá spája Rimini s Piacenzou a po stáročia slúži ako dôležitá vojenská aj obchodná tepna severného Talianska. Práve podľa nej dostáva názov aj celý región Emilia. Mohutnú podobu, ktorú vidím dnes, získala pevnosť najmä počas prestavby v rokoch 1471 až 1480.

Dnes už nečelí obliehaniu nepriateľov, ale obliehaniu fotografov. Za jej múrmi namiesto vojakov sídli mestská radnica, archeologické múzeum a divadlo Giuseppe Verdi.

Najviac ma priťahuje pravidelný rad tehlových krakorcov pod korunou hradieb. Medzi nimi sa nachádzajú machikuly – obranné otvory, cez ktoré bolo možné zasiahnuť nepriateľov priamo pod múrmi.

Dnes sú práve v nich umiestnené svetlá, ktoré zvýrazňujú rytmus muriva a kreslia na pevnosti výraznú hru svetla a tieňa. Tento pôvodne čisto obranný prvok tak pôsobí prekvapivo nadčasovo a takmer luxusne – akoby s takýmto nočným nasvietením počítali stavitelia už pred stáročiami.

21:54 – Ponte Vecchio, Cesena

Starý kamenný most ponad rieku Savio. Mohutný, chladný a pokojný. V nočnej Cesene nespája iba dva brehy – v teplom svetle reflektorov sa mení na jednu z jej najvýraznejších večerných dominánt.

Výstavba dnešného kamenného mosta sa začína v roku 1733 z podnetu pápeža Klementa XII. Na jeho počesť dostáva meno Ponte Clemente. Ako Ponte Vecchio, teda Starý most, začína byť známy až po vybudovaní novšieho Ponte del Risorgimento na začiatku 20. storočia.

V roku 1944 odolával opakovaným náletom, no ustupujúce nemecké jednotky napokon vyhodili do vzduchu jeho stredný oblúk. Po vojne bol most obnovený a rieka Savio pod ním opäť tečie ako kedysi.

23:26 – Piazza Ganganelli, Santarcangelo di Romagna

Prichádzam na Piazza Ganganelli, hlavné námestie a srdce mesta Santarcangelo di Romagna. Zastavujem pri fontáne Fontana della Pigna, uprostred ktorej stojí mohutná šiška z istrijského kameňa – symbol pohostinnosti, prosperity a hojnosti. Symboliku hojnosti si však v tejto chvíli vysvetľujem po svojom: pripomína mi množstvo kilometrov, ktoré už mám v nohách od štartu zo švajčiarskeho Lugana.

Fontána vznikla v roku 1989 a dnešnú podobu získala po úprave v roku 2014 podľa návrhu miestneho rodáka, básnika a scenáristu Tonina Guerru.

Pri žblnkote vody si dávam krátku pauzu a naberám mentálnu energiu na záverečný úsek do San Marína.

00:08 – Niekde na rozcestí, 13 kilometrov pred San Marínom

Na prelome dní ma potešila tabuľa, ktorá ďalej ukazuje správny smer do mojej destinácie.

Netuším, čo ma však ešte čaká. Predné koleso je na pocit každou chvíľou znova mäkkšie.

Napriek tomu pokojne pokračujem a odpočítavam kilometre do cieľa tejto etapy. Myslel som, že budem v cieli pred polnocou. Vôbec mi to však nevadí. Zaujímavých zastávok bolo na tejto dlhej etape viac než dosť a bola to priam povinnosť zastaviť sa na všetkých.

00:23 – Štátna hranica San Marína

Tma, pokoj a dlho očakávaný okamih, ku ktorému som celé hodiny poctivo šliapal – prekračujem štátnu hranicu San Marína.

Radosť však trvá iba chvíľu. Koleso stráca tlak pod bezpečnú hranicu. Plášť dôkladne kontrolujem, no nenachádzam nič, čo by mohlo prepichovať dušu. Aj ventil sa zdá byť správne dotiahnutý. Cieľ je už blízko a tak sa rozhodujem nestrácať ďalšie minúty výmenou duše.

Znova preto vyťahujem ručnú pumpu. Potrebujem kolesu vdýchnuť iba toľko života, aby som sa dostal do mesta. Ráno, pred štartom ďalšej etapy, už problém vyriešim poriadne.

Začínam pumpovať – rýchlo a netrpezlivo. Až príliš rýchlo. Pumpa sa mi zrazu priamo v rukách rozpadá na dva kusy. Možnosť znova dofukovať sa mi behom sekundy doslova rozpadla v rukách. Sám, uprostred noci, na hraniciach San Marína, s mäknúcim kolesom.

Ostáva mi jediná nádej: že vzduch, ktorý som ešte stihol dostať do duše, vydrží aspoň na cestu do mesta.

01:42 – Mesto San Maríno

Defekt aj blúdenie s cestným bicyklom po nespevnených cestách, strmých ako schody do neba, mi citeľne uberajú zo síl. V diaľke sa však konečne črtá odmena – cieľ je už takmer na dosah pedálov.

01:45 – 02:39 – Jazda San Marínom

Je mi už úplne jedno, že duša v kolese nedokáže udržať tlak. Dôležitý je tento okamih.

Som už naozaj tu? Poklepávam si po helme, či sa mi to nesníva.

Nočná exkurzia centrom bez ľudí ma nadchla natoľko, že nejdem priamo do hotela spať. Ešte chvíľu sa vozím po studených uliciach a nasávam ich neopakovateľnú atmosféru v žiare svetiel.

02:40 – San Maríno, finále prvej etapy a 500 km v nohách

Oficiálne ukončujem jazdu prejazdom popod hradbový oblúk Porta della Fratta. Zážitkov bolo viac než dosť.

Bolo to nezabudnuteľné.

Do ďalšieho štartu mi však zostáva už len pár hodín spánku na hoteli.

V tejto chvíli mi je to úplne jedno. Ubytovanie pod hradbami má svoje nezameniteľné historické čaro.

Cítim, ako na mňa dolieha únava. Niekto by sa možno po takejto jazde pomáhľal do perín, no ja napriek tomu ešte chvíľu zostávam vonku v zajatí týchto krásnych mestských kulís a nasávam tento moment.