Pre dojčenskú výživu za švajčiarske hranice – 207km

13-hodinová cesta na bode mrazu a test čínskej prehadzovačky.

Môže sa elektronické radenie ako Shimano Di2, SRAM AXS či Campagnolo EPS báť konkurenta L-Twoo z Aliexpressu?

Je len jedna možnosť ako to zistiť. Prevetrám ho v teplotách od 2 do -2 °C na viac ako 13-hodinovej ceste až za hranice Švajčiarska na otočku do Nemecka.

Pred odchodom

Hmla za oknom. Bicykel nachystaný.

Nové radenie doladené. Všetko ide hladko. Decembrové teploty oscilujúce kúsok nad a pod bodom mrazu budú v tejto výprave preverovať technickú spoľahlivosť tohto produktu z Číny.

Tesne pred pol treťou poobede opúšťam vyhriatu a útulnú obývačku do teploty 2 °C. V bielom mlieku miznem už po prvých stovkách metrov.

Vynútená zastávka

40 kilometrov ubehlo rýchlo. Zastavuje ma vybitá batéria elektronickej prehadzovačky. Čakal som trochu dlhšiu výdrž. Veľmi sa však nezdržujem. Mením ju za druhú plnú šťavy a frčím ďalej.

Pred západom slnka míňam prvé skaliská regionálneho prírodného parku Thal. Dnes majú na hlavách elegantný hmlistý strih.

Neobyčajne tajomnú a zároveň magickú atmosféru vytvára tento obyčajný prírodný jav aj na hrade Starý Falkenstein, ktorý sa dvíha nad hlavnou cestou.

V obci Balsthal sa pochmúrna atmosféra večera mení na predvianočnú. Ozdobený stromček volá na chvíľu spomaliť a zastaviť.

Po chvíľke obdivu pokračujem ďalej do neznámych oblastí zahalených tmou.

Nové kopce – nové prekvapenia

Po každom zdolaní stúpania sa ukazuje nová tvár krajiny. Objavovanie horizontov má svoje čaro. Som zvedavý na ten ďalší. Sklon kopca znova pritvrdzuje. Chcem podradiť na ľahší prevod. 

Nepodarilo sa.

Vinníka okamžite odhaľujem. Nová elektronická prehadzovačka odmieta spolupracovať presne v momente, keď nohy potrebujú ľahší prevod. Posledné štyri najľahšie stupne nie je možné zaradiť.

V tomto kopci si však nemôžem dovoliť prestať šliapať. V opačnom prípade si môžem celé stúpanie zopakovať. Reparát sa mi naozaj nechce podstupovať, a tak nastupujem silou stehenných svalov proti gravitácii.

Nenechávam si kaziť náladu.

Pohodová jazda sa mení na intenzívny tréning.

Od tohto momentu som pochopil, že zvyšné tri štvrtiny cesty sa v stúpaniach zapotím viac, ako som si myslel.

O to napínavejšie je, že vôbec netuším, aký profil cesty sa mi privalí pod kolesá.

Ocitám sa v bode, kde je ďaleko kamkoľvek. Vyhriata decembrová obývačka je už vzdialená niekoľko cyklistických hodín. Nemecké hranice v nedohľadne.

Naivne očakávam spoluprácu prehadzovačky. Napriek tomu, že som batérie nakŕmil čerstvým prúdom z powerbanky, nedokážu prebudiť ani presvedčiť štrajkujúci mechanizmus.

Hlavou mi prúdia nápady na ďalšie kroky prvej pomoci. Reset. Nepomáha. Kalibrácia. Neúspešná. Ani obe plne nabité batérie nejavia záujem spolupracovať. Všetky pokusy zlyhávajú.

Hlasné výkriky do tmy technický problém neodstránia, zato negatívne emócie áno.

Zima, neznámo, bicykel, ja a moje studené ruky. Jediný, kto teraz zlyhať nemôže, som ja.

Dejú sa aj horšie veci.

S týmto nastavením mysle opäť sadám do sedla, ktoré medzitým už v teplote pri bode mrazu znova vychladlo.

V rovinatých úsekoch technický problém zaniká. V tejto oblasti však dominuje zvlnený a kopcovitý reliéf krajiny.

Skutočná skúška prichádza v tme. Náhle a nečakane. Garmin ma vedie priamo do stúpania so sklonom 24 %.

Pre niekoho naklonená rovina, pre niekoho možnosť postaviť schody, pre mňa nočná mora v tejto situácii.

Ťažký prevod. Rozbúšené srdce. Boj s gravitáciou pri každom šliapnutí.

Smerové stĺpiky popri ceste sa stovky metrov dvíhajú ďalej spolu so stúpaním. Predpovedajú jasne. Cesta bude ešte dlho nekompromisne stúpať.

Prudký sklon. Pot. Extrémne pomalý záber do pedálu vyžaduje extrémnu námahu. Sekundy sa sčítavajú do minút a kopec stále nepovoľuje.

Pri takomto tempe sa dá spáliť energia z čokolády za rovnaký čas, za aký ju viem zjesť. Kedy sa mi už pedále ocitnú na horizonte? Ako dlho budem ešte dobrovoľne trpieť? Vôbec netuším.

Každé šliapnutie sa mení na boj s kopcom aj s vlastnou hlavou.

Čo ma na ceste ešte čaká?

Myšlienky sústreďujem na cieľ. Kúpiť v Nemecku pre syna najchutnejší detský sunár. Po dlhých minútach kvalitného kardia sa z posledných síl doťahujem na vrchol.

Pocit víťazstva však netrvá dlho. Po nepatrnom oddychu musím na podobných tiahlych stúpaniach obhajovať svoj triumf znova.

Prichádzajú pod kolesá ako oceánske vlny. Jedna za druhou.

Tma. Hmla. Les. Civilizácia sa v tento moment stratila v nedohľadne. Len ja, ťažký prevod a strmý asfalt, ktorý zo mňa pri tomto štýle jazdy pomaly vysáva energiu.

Vyčerpanie prekvapivo nevnímam. Jediné, za čím teraz šliapem, je stihnúť nákup v Nemecku pred ôsmou hodinou večer.

Napriek technickému problému s radiacim systémom stíham plánovaný nákup za švajčiarskymi hranicami.

Prihadzujem do ruksaku nákup pre syna. O tri kilá ťažší otáčam kurz smerom domov. Misia splnená.

Návrat cez neznámo

Po návrate do Švajčiarska ma mapa vedie cez oblasti po rovnakej ceste, akou som prišiel. Nápad vyhnúť sa kopcom ma privádza k spontánnemu rozhodnutiu. Odbočujem z naplánovanej trasy.

Prvé kilometre na odklone ma vedú cez mierne stúpanie. Pokračujem a rozrezávam studenú tmu lúčom svetla.

Onedlho sa ocitám na nájazde na diaľnicu.

Stop. Tadiaľto cesta ďalej pre mňa nevedie. Obhliadam sa po možnostiach pokračovať. Jediná možnosť, ako uniknúť z tejto situácie, je odbočiť na asfaltovú cestičku, ktorá sa od diaľnice prudko dvíha do neznáma.

Skenujem ju očami a usudzujem, že mi umožní nazbierať na krátkom úseku výrazné množstvo výškových metrov.

Nová výzva alebo nová pasca?

Vracať sa nebudem. Beriem odbočku a tvrdohlavo tlačím stovky wattov teraz už aj s trojkilovým nákupom na chrbte.

Na mape kúsok, v skutočnosti ďalšie kilometre. Môj spontánny nápad ma začína doslova páliť v nohách.

Dostávam sa stále vyššie. Kopec pritvrdzuje. Tempo padá pod hranicu rýchlosti chôdze.

Jediné, čo viem, je, že ak teraz zastavím, končím. Už sa nerozbehnem.

Tma, noc, chlad a mráz. Stúpam do výšok.

Asfalt sa začína lesknúť a podo mnou každých pár okamihov podklzáva zadné koleso.

Fyzika sa so mnou začína hrať nebezpečnú hru. Akékoľvek zaváhanie sa môže škaredo vypomstiť šmykom.

Zastaviť a tlačiť však nie je môj štýl.

Cesta späť? Nemožná. Strmá zľadovatená cesta ponúka riziko za vysokú cenu a od odbočky som už príliš ďaleko.

Plazím sa na vrchol, ktorý nevidím.

Lesklý povrch prudkého stúpania ukazuje svoju moc. Na jednej zo serpentín sa mi opäť podšmykuje zadné koleso. Tentoraz však rýchlosť padá na nulu.

Núdzovo vycvakávam nohu z pedálu a ledva udržujem balans. Rozhliadam sa.

V lúčoch svetla mám na dosah malú vyhliadkovú plochu. Jediné miesto pri ceste, kde sa dá bezpečne zastaviť.

Na idylickú vyhliadku práve nie je vhodný čas. Vidím len na najbližšie zvodidlo a počujem zúfalý šmyk auta niekde dole v diaľke, odkiaľ som prišiel.

Blesk na telefóne fotografuje toto divoké miesto.

Zároveň zableskne myšlienka aj v mojej hlave – manuálne nastaviť reťaz na najľahší prevod.

Po krátkej príprave na túto akciu sa mi však tento nápad rúca ako domček z karát. Skrutkovač aj imbusové kľúče ostali doma viac ako sto kilometrov ďaleko.

Tlačiť bicykel sa mi nechce, a tak komicky s jedným pedálom šliapem kúsok po kúsku ďalej. Druhá noha zostáva vycvaknutá z pedálu pre prípad náhleho kontaktu so zemou.

Šmyk a jeho následky čakajú len na jediné nepatrné zaváhanie.

Po krátkej chvíli cítim v tvári ľadový vietor. Otvorené priestranstvo?

Pod pedálom poľavuje odpor. Dosahujem horizont kopca.

Hoci nesie asfalt stále stopy vlhkosti, cesta na náveternej strane zrazu stratila lesk.

Ľadový protivietor je dnes kamarát. Naservíroval mi v chladnej noci aspoň bezpečnejší zjazd.

Púšťam sa dole kopcom do tmy.

Zamrznutá noc

Pred polnocou zastavujem na ďalšiu hmlistú fotku a prvýkrát cítim chlad na končekoch prstov.

Studničky s tečúcou vodou majú v tomto období roka dovolenku.

Pri teplote tesne pod nulou som sa teda veľmi rýchlo skamarátil s občerstvovacím automatom na okraji prírodného parku Thal. Neskôr navštevujem aj jeho brata desiatky kilometrov ďalej.

Zamrznutá noc a dediny bez ľudí majú svoju atmosféru ako z filmu.

Prerušuje ju len riedky počet nočných vodičov áut, ktorí ktovie odkiaľ a ktovie kam v túto hodinu cestujú.

Až pred pol štvrtou ráno zdravím náhodných peších pocestných a doťukávam pred posledným zjazdom domov tritisíc nastúpaných metrov.

Na záver si dávam selfie v -2 °C s jemne primrznutým úsmevom, aby som na túto adventnú jazdu nezabudol ani po rokoch.

Podmienky a výbava

Teplota počas jazdy postupne klesla z približne 2 °C na -2 °C. Hmla, vlhkosť a nočné zjazdy preverili hlavne vrstvenie oblečenia.

Základ tvorili merino vrstvy doplnené o fleece vrstvu a vetruodolnú cyklobundu, ktorú som obliekol až neskôr v noci pri poklese teploty pod nulu. O tepelný komfort nôh sa starali zimné návleky v kombinácii s neoprénovou ochranou kolien, merino lyžiarske ponožky a návleky na tretry.

Na rukách sa osvedčila kombinácia tenkých merino liner rukavíc a zimných cyklistických rukavíc s rozdelenými prstami. Napriek viac než 13 hodinám v sedle som až do návratu domov zvládol jazdu bez výrazného pocitu zimy.