Jedna sobota. Štyri alpské priesmyky – 315km

Nedávno sa mi do pozornosti dostala zaujímavá cyklistická akcia s názvom Alpenbrevet.

Zažiť deň v dobrovoľnom zajatí hôr.

Putovať ako krvinka v srdci švajčiarskych Álp po asfaltových žilách.

Silou vlastných nôh prepojiť miesta plné divokej prírody, vodopádov, drsných skál aj jemných horských kvetov.

Nastúpať do výšok a potom sa len obzrieť.

Vidieť všetku tú prácu vpísanú do serpentín, ktoré ležia hlboko podo mnou ako pokrútený hadí chvost.

Alpenbrevet ponúka štyri trasy cez dva až päť horských priesmykov. Nejde o súboj s ostatnými, ale o jazdu a osobnú výzvu.

Štartové miesta na tento rok sú však už vypredané.

Mňa výzva chytila natoľko, že som si prstom po mape nakreslil vlastnú trať. Štartujem priamo z obývačky. Atmosféru hromadného štartu nechávam na inokedy; do brašne sa mi tentoraz zmestí aj fotoaparát.

Test pokušenia

Cesta smerom na Thunersee prináša okrem alpskej panorámy aj test pokušenia. Dobehnúť cyklistu, ktorý ma práve predbehol, alebo ostať vo svojom tempe?

Deň bude ešte dlhý. Stúpania sa skrývajú desiatky kilometrov predo mnou. Neprepaľujem začiatok a držím sa na uzde.

Onedlho sa voľba opláca. Unaveného cyklistu predbieham v pokojnom tempe a pokračujem ďalej popri jazere Thunersee.

Na cykloceste pri jazere sa vynára otázka: čo má dnes krajšiu modrú farbu? Jazero vedľa mňa alebo obloha nado mnou?

Z oblohy sála teplo, z vody sviežosť. Teplota 32 °C ma volá do vody. Kúpanie však vyškrtávam z programu. Prejsť cez štyri alpské priesmyky si vyžiada dlhé hodiny v sedle.

V meste Interlaken nečakane zastavujem na chodníku.

Moju pozornosť upúta stará rikša. Predstavujem si, aké by bolo absolvovať na nej štyri alpské priesmyky. Zhrdzavená reťaz a staré odpružené sedadlo však hovoria jasne: najlepšie časy má už za sebou.

Skrytá tvár Sustenu

Kopce si zatiaľ držia pozíciu v úzadí. Posledné kilometre na rovine. Zelené lúky.

Po pravej ruke sa objavuje prvý vodopád.

Víta ma údolie Haslital – vstupná brána do srdca švajčiarskych Álp.

V obci Meiringen tankujem bidóny a beriem si na pumpe zopár dobrôt, ktoré mi budú robiť chrumkavú spoločnosť pri stúpaní na Susten.

Cestou nahor sa otvárajú nezabudnuteľné pohľady. V zelených kobercoch vyrástli zalesnené hory. Sivé skalné masívy dokonale zastrešujú tento obraz.

Čím vyššie stúpam, tým viac mi Susten odhaľuje svoju tvár. Horské vodopády tu tvoria svoju vlastnú šou.

Na scénu postupne prichádzajú aj série skalných tunelov. Sú to miesta, kde sa dá akusticky vylepšiť nálada. Stačí si vymyslieť vlastné zvuky.

Na ceste nie som sám. Motorky a športové autá ma míňajú vo veľkom počte.

Spomaľuje pri mne Porsche. Posádku zaujmú moje čipsy, ktoré si veziem za zadkom. Zrejme to vyzerá zvláštne aj komicky.

Teší ma, že im to zdvihlo náladu. Zaželajú mi dobrú chuť a o pár sekúnd sa stratia v serpentínach.

Sneh a rozpálený asfalt

Vo výške vyše 2 000 metrov nad morom je teplejšie, ako som čakal. Za zákrutou čaká ďalšie prekvapenie. Biely snehový koberec.

Schádzam z asfaltovej cesty. Zastavujem. Pri teplote 28 °C parkujem bicykel do snehu pri ceste. Tento kontrast dvoch svetov vyzerá fantasticky.

Susten mi za odmenu odhaľuje miesta, ktoré doteraz skrýval.

Sadám si na malú lúku pri okraji cesty. Nohy by išli ďalej, ale oči sa ešte potrebujú nasýtiť.

Rozkvitnuté kvety. Tiché jazero. Skalnaté velikány. Slnko, teplo aj sneh.

Toto sú miesta, kde sa v jedinom okamihu stretávajú tri ročné obdobia.

Zjazd z priesmyku Susten je pomalší, ako som očakával. Hustá premávka pripomína skôr rannú cestu do práce. Prsty na brzdách majú viac práce.

Ďalej do hôr

Na rozcestí sa odpájam od väčšiny áut a odbočujem vpravo, ďalej do hôr.

Cesta sa začína ihneď dvíhať.

Ak nenájdem vodu na tomto malom námestí, výšľap na Gotthard môže bolieť viac, než sa zdá.

Rýchlo skenujem okolie. Studničku nikde nevidím.

Vybočujem z hlavnej cesty a objavujem nenápadnú reštauráciu.

Beriem si niekoľko malých pollitrových minerálok bez bubliniek a Coca-Colu.

Po dobrom osviežení mi v hlave zostáva otáznik. Ako bude cesta pokračovať?

Veselo tlačím do pedálov a nechávam sa prekvapiť tým, čo ma čaká v ďalšom stúpaní.

Dostávam sa vyššie.

Predo mnou stojí značka zákazu vjazdu bicyklov. Suverénne oznamuje, že po hlavnej ceste ďalej pokračovať nemôžem.

Som nútený odbočiť na nenápadnú cestičku. Mám pocit, že som sa ocitol na pešej turistickej trase.

Nakoniec je to však príjemný oddych od početnej automobilovej dopravy. Ocitám sa nad tunelom. Hluk áut je minulosť. Na streche tunela rastie tráva. Úzka asfaltová cestička ma vedie ďalej popri vysokých skalách.

Onedlho opäť zastavujem. Skaly spojené viaduktom. Suvorovov pamätník vytesaný do skaly s nápisom v azbuke.

Divoký prúd rieky v rokline podo mnou pripomína skôr vodopád. Voda tu neúnavne naráža do obrovských balvanov.

Nakláňam sa nad zábradlie. Pohľad nadol mi dáva pocítiť, že tu jednoznačne dominuje sila prírody.

Cestičku náhle opúšťam pri kruhovom objazde hneď za tiesňavou Schöllenen. Kamenná postava v jeho strede ma priťahuje ma ako magnet. Silno mi pripomína Stonehenge.

Moderná socha Steinmandli – kamenný mužík – stojí pri vstupe do Andermattu a víta návštevníkov. Symbolizuje spojenie človeka s horskou prírodou.

Práve pri tejto malej atrakcii sa napájam na tiahle stúpanie smerujúce na Gotthardpass.

Naberám výšku. Čas pokročil. Nechcem sa preto priveľmi zastavovať.

Nad mestečkom Hospental sa však otvára červené okno do krajiny – erb Grand Tour.

V zelenej doline ležia sivobiele obydlia. Zrazu je všetko také malé, akoby to bolo mestečko na hranie. Dvíham zrak vyššie. Zelená ustupuje, sivá dominuje. Hrebeň sa dotýka oblohy a nehybne stráži jeden z ďalších pekných obrázkov Švajčiarska.

Prichádza auto. Vystupuje otec so synom.

Aj oni si prišli odkrojiť kúsok z tohto pekného miesta len pre seba. O chvíľu ma už ochotne fotia natlačeného v červenom erbe.

Ochotu oplácam a na chvíľu sa fotografom stávam aj ja.

Lúčime sa. Po nečakanej zastávke pokračujem v stúpaní. Nohy pracujú a nadmorská výška opäť rastie.

Keď už je značná časť stúpania za mnou, no vrchol ešte stále nie je na dosah, cesta sa zrazu rozdeľuje.

Pokračovať po asfalte alebo po kockách?

Hladká cesta mi pripadá menej záživná, a tak sa nechávam dobrovoľne vytriasť na 28-milimetrových pneumatikách.

Otvára sa predo mnou krajina, kde dominujú mohutné holé skaly, medzi ktorými prerastá zelená alpská vegetácia.

Veterné turbíny by som čakal skôr v rakúskych nížinách. Tu sa veselo krútia vo výške 2 100 metrov nad morom.

Gotthardpass úspešne zdolaný.

Na Furku sa vraciam rovnakou cestou. Kocky pri zjazdovej rýchlosti poriadne preklepú bicykel aj moje telo. Keď sa konečne zmenia na asfalt, vydýchnem si.

Cesta Jamesa Bonda

Čím viac klesám, tým intenzívnejšie myslím na mobilný stánok s pochúťkami, ktorý som míňal pri výšľape. Bude potrebné doplniť zásoby na tretie stúpanie. Zostáva mi len dúfať, že obchodníčka už odtiaľ medzičasom neodišla.

Po chvíli neistoty nachádzam stánok ešte otvorený. Kupujem domáci koláč a ďalšie zásoby vody na tomto strategickom mieste.

Cesta k priesmyku Furka sa nezačína hneď stúpaním. Vedie ma krátkym úsekom doliny. Na kopci vidím siluetu domu a nadobúdam dojem, že je to hotel Furkablick. Zrazu mi celý výšľap pripadá celkom jednoduchý. Cítim sa blízko tretieho vrcholu.

Onedlho mám pod kolesami ďalšie serpentíny do zbierky.

Za jednou z nich zastavujem. Podľa nápisu na tabuli som na ulici Jamesa Bonda. Povzbudzujúca chvíľa. Začínam rozmýšľať, ako sa bude volať cieľová rovinka pred horizontom Furkapassu.

Okrem komického momentu ponúka toto miesto aj výhľad späť do doliny, ktorá ma sem priviedla. To, čo ma ešte čaká na ceste k priesmyku, je zahalené v oblúkoch serpentín. Stúpam ďalej do výšok v presvedčení, že to už nie je ďaleko.

V horách namiesto semaforov regulujú dopravu pastieri. Povinná stopka. Cestu križuje stádo kráv, ktoré pastieri práve presúvajú na druhý svah. Je krásne vidieť, že v Alpách stále udáva tempo nie človek, ale príroda.

Vrchol Furkapassu mám stále v nedohľadne. Zásoby vody klesli na kritickú hranicu. Na začiatku sa vôbec nezdalo, že je taký vzdialený.

Prechádzam okolo horského domu. Mal to byť pomyselný vrchol stúpania na Furkapass.

Namiesto výškovej tabule mi udrie do očí vodovodný kohútik s podlhovastým umývadlom.

Výčap v podobe sviežej vody prichádza v pravú chvíľu.

Míňam aj ďalší vodopád. Jeho sviežosť je cítiť už z cesty. Pristupujem trochu bližšie. Na tvár mi dopadajú jemné kvapky. Tento príjemný pocit nechávam chvíľu plynúť.

Otvára sa mi pohľad na ďalšiu časť, ktorú budem musieť absolvovať. Cieľ sa zrazu opäť vzďaľuje a rozbíja moje predstavy o jeho ľahkom dosiahnutí.

Tu si uvedomujem, že cesta k vrcholu sa ani zďaleka nekončí. Zostáva ďalej šliapať, premieňať energiu na pot a prekonávať zemskú príťažlivosť. Pohľad za chrbát tentoraz pomáha. Ukazuje, čo už mám za sebou.

Hodinu pred západom slnka dosahujem vrchol. Furkapass – tretí v poradí.

So snehovou stenou som sa dnes už stretol. Táto má však neuveriteľnú výšku. Mám pocit, že svojou mohutnosťou dokáže zatieniť akékoľvek tvrdenie o tom, že už je leto.

Stratené teplo

Furka má aj svoje okno do hôr. Červený erb Grand Tour. Dnes je už zamaskovaný stovkami farebných nálepiek od nadšených cestovateľov. Veselo sa natláčam do konštrukcie a nechávam si spraviť fotku s alpským pozadím.

Vietor usilovne chladí vzduch. Odfukuje aj zvyšky tepla nahromadeného pod dresom.

Nahromadiť ho stálo veľa času. Tu hore stačí chvíľa a je preč.

Drkocem zubami.

Klesám k hotelu Belvédère. Ikonická serpentína ho dokonale oblieha.

Výšková tabuľa, ktorá tu stojí, vyvoláva úsmev. Pôvodná informácia, ktorú nesie, je už dávno pochovaná pod vrstvami nálepiek. Vyzerá vtipne, zvláštne a záhadne, no zároveň jedinečne a atraktívne.

Na parkovisku hrá hudba.

Možno vyzerám, akoby som tancoval. Nie je to tanec. Od zimy sa trasiem.

Ľudia si užívajú príchod večera. Je tu najvyššia koncentrácia luxusných športových áut.

Ja si idem užiť zjazd do doliny a znížiť pocitovú teplotu.

Slnko sa definitívne schovalo za mračná. Dnes sa už neuvidíme. Svieži alpský vietor odfúkol posledné zvyšky horúceho dňa do minulosti.

Čaká ma ešte jeden výškový bod.

Posledné stúpanie sa mi ide prekvapivo dobre.

Je to túžba po zahriatí alebo vedomie, že Grimsel je poslednou zastávkou na zozname?

Myslím, že v tejto chvíli sú obe odpovede správne.

Čas obzrieť sa dole

Počet serpentín dnes už ani nepočítam.

Stúpanie berie energiu, ale dodáva teplotný komfort.

Cítim, že večer začína presakovať do priestoru. Neobzerám sa. Mám pred sebou iba ten bod tam hore. Túžim byť hore ešte predtým, ako sa celá horská krajina ponorí do tmy. Pocit chladu je minulosť. Opäť ho vystriedal pot.

Tesne pred zotmením dosahujem posledný horizont stúpania – horský priesmyk Grimsel.

198. kilometer. Je čas obzrieť sa.

Pohľad mi padá na serpentíny hlboko podo mnou. V každom ich oblúku zostal kus dnešnej práce. Susten, Gotthard a Furka už mám za sebou. Rovnako ako zjedené čipsy, kopu sladkostí a litre vody. Bola to poriadna cesta.

Tabuľa s nápisom Grimsel aj kovová postava motorkára pod slnečníkom ma už poznajú. Zastavil som sa tu aj počas cesty do Talianska. Vtedy bolo slnko ešte vysoko nad obzorom a na druhej strane priesmyku ma čakala ďalšia krajina.

Dnes sa Grimsel pomaly ponára do tmy.

Dosiahol som posledný zo štyroch priesmykov, ale domov mi zostáva ešte viac než sto kilometrov. Predo mnou je dlhý večerný zjazd a potom návrat popri jazerách. Nohy si na chvíľu vydýchnu. Ja však ešte nie.

5, 4, 3, 2, 1. Opäť doma.

Popri jazerách Brienzersee a Thunersee sa vraciam večernou krajinou domov.

V Interlakene brzdím. Hlava aj nohy si pýtajú pohodlie lavičky. Sadám si a pojedám posledné zvyšky sladkostí. Najradšej by som si tu ľahol a pokračoval až ráno.

Dnes si však takýto koniec nedovolím. Zvyšok cesty si v hlave rozdeľujem na malé úseky. S každou ďalšou pouličnou lampou som bližšie k domovu.

Premávka utíchla. Kilometre pomaly ubúdajú. Noc patrí mne.

Chvíľu po pol druhej v noci otváram dvere bytu.

Sneh a rozpálený asfalt.

Päť výškových kilometrov.
Štyri horské priesmyky.
Tri ročné obdobia.
Dva pedále.
Jedna sobota.