Bonjour Monsieur! – 315km

Piatkový večer si nemôžem dovoliť presedieť pri televízore ani stratiť v reštaurácii. Čaká ma dôležitá úloha. Stihnúť nabaliť sobotu do 8-litrovej tašky skôr, než príde.

Bez cieľa?

Celý večer však neviem nájsť tú najdôležitejšiu súčiastku – cieľ jazdy. Hlavou mi stále rezonuje nedávna cesta do Francúzska, ktorú som kvôli technickej poruche nedokončil. A potom sa mi zrazu napriek hlbokej tme vyjasní. Spravím si reparát na francúzskej pôde.

Vrátim sa tam, kde ma zradili všetky rezervné duše a kde mi v boji o dojazd na najbližší vlak pomohla tráva z lúky.

Viac fotografii než kilometrov?

Tretru do pedálu zacvakávam tesne pred desiatou dopoludnia. Chuť spoznávať nepoznané dodáva energiu.

Hoci tento región ešte nepatrí medzi moje nepreskúmané oblasti, švajčiarsky vidiek ma fascinuje vždy rovnako. Všade čisto. Láka zosadnúť a len tak sa prechádzať. Tu človek dokáže spomaliť a spraviť viac fotiek než kilometrov.

V obci Ins ma zastaví budova obecného úradu. Pripomína rezidenciu grófa. Rýchla symbolická fotografia a ťahám ďalej. Čaká ma ešte dlhá cesta.

Záhadné masky

Neďaleko jazera Neuchâtel ma pani predavačka na pumpe víta s úsmevom: „Bonjour Monsieur!“ Dve slová. Opätujem pozdrav, preberám jej dobrú náladu a rýchlym nákupom tankujem energiu na ďalšie kilometre.

V stúpaní nad jazerom neplánovane zastavujem. Zvláštne drevené masky si okamžite pýtajú pozornosť.

Ležia na poličke v múre, za ktorým stojí protestantský kostol. Odkiaľ sa tu vzali? Načo slúžili? Prečo práve tu?

Ani po krátkom prieskume okolia sa k logickému vysvetleniu nedostávam. Prikladám si teda jednu na tvár.

V okamihu sa táto zastávka mení na vtipné selfie-fotografovanie. Presne takéto neplánované momenty dňa sú vždy nezabudnuteľné.

Col de la Tourne – hranica dvoch svetov

Do cesty sa mi stavia Col de la Tourne. Horský priesmyk vo výške 1166 metrov. Stúpanie zdolávam v sedle a do pľúc nasávam svieži vzduch.

Zisk výšky si vyžiadal čas, no odmena prichádza postupne. Všímam si zvláštnosť miesta. Tabuľa s nadmorskou výškou stojí citeľne nižšie než skutočný bod, kde sa na ceste láme horizont. Pri reštaurácii sa dá naposledy rozlúčiť s Jungfrau, Niesenom či Stockhornom.

Stúpanie povoľuje. Krajina má zrazu úplne inú tvár. Alpy definitívne miznú z dohľadu. Predo mnou sa otvára nový svet. Zelený raj lúk, lesov a ticha.

Na toaletách sa nemusí len vyprázdňovať

V sprievode kravských zvoncov a riedko osídlenej krajiny ma cesta v protivetre privádza až k Lac des Taillères. Viac než jazero ma však teraz zaujímajú záchody na parkovisku. Bidóny sú už dlho v červených číslach.

S neistotou kráčam k dverám. Nebudú zamknuté? Na mieste, kde sa človek bežne vyprázdňuje, ja idem plniť. Tekutina z vodovodných kohútikov je cenné palivo. Plním zásoby doplna pre ďalšie plnenie plánu jazdy.

Natankované.

Až teraz môžem ísť skontrolovať, ako hladina jazera odráža víkendové lúče slnka.

Po stopách absintu

Onedlho míňam švajčiarsko-francúzsku hranicu. Informačná tabuľa ma víta v kraji spojenom s absintom. V okolí sú možné aj degustácie.

Pokračujem však v degustácii nových ciest a horizontov.

Prichádzam pod pevnosť Fort de Joux. Zo spodnej cesty sa monument na skalách dvíha vysoko nad údolie. Slnko za jej múrmi kreslí svetelnú svätožiaru. Prišiel som v správnej chvíli.

Odbočujem z hlavnej cesty. K bráne kamenného komplexu bude treba zjesť zopár výškových metrov. Serpentíny. Trocha potu. Požadovaná výška dosiahnutá. Zastavujem. Zblízka skúmam mohutné múry.

Kravský wellness?

Po optickom nasýtení sa vnáram do zelenej krajiny na zámok Maillot. Cesta ubieha ďalej, ale berie si svoju daň. Dvojlitrová zásoba vody je znova vyčerpaná. Naozaj netuším, kde tu dotankujem.

Spontánne odbáčam na vedľajšiu cestu. Asfalt po chvíli končí. Nevraciam sa. Píšem ďalej stopu po ceste plnej nerovností. Táto neznáma žila ma privádza ku kravínu. Pri ceste narážam na obrovskú vaňu a do uší mi znie ľahodný žblnkot vody.

Kravský wellness? Napúšťajú si práve bazén? Alebo tu majú čerstvý vodný výčap?

A je to vôbec pitné?

Hlava káže byť opatrný. Telo si pýta vodu. Doplňujem bidón. Na negatívne následky týchto otázok som vyzbrojený toaletným papierom.

Sekundy strachu na zámku

V neskoršom popoludní ma príjemná lesná asfaltová cesta privádza k zámku Maillot. Brána je otvorená. Zvedavo vchádzam dnu.

Historický obdiv sa v sekunde mení na bezbranný šok. Dva obrovské psy šprintujú ku mne. V diaľke muž máva rukami. Priateľský pozdrav to však nie je.

Štekot. Stojím. Bežia proti mne. Muž kričí. Psy sú blízko. V týchto sekundách som v mysli práve absolvoval operáciu rozkúsaných častí tela aj postrelenej lebky.

Situácia je napätá. Stojím. Mávam na muža.

Pokojným postojom sa mi nebezpečný moment zrazu darí upokojiť. Práve som pochopil, že som prekročil hranice súkromného pozemku. Ospravedlňujem sa a cúvam za bránu. Zámok Maillot nie je turistická atrakcia, ale súkromné sídlo.

V tieni stromov pojedám čokoládu s chlebom a rozmýšľam, ako by mohlo vyzerať bývanie na zámku. Otáčam kurz.

Náhodné stretnutia

Pokojná francúzska krajina dodáva mentálnu energiu.

Navigačný prúžok ma vedie po ceste, kde trávu kosí kravské stádo. Všetky sú za ohradou. Jedna však rebelsky stojí za elektrickým plotom. Netuším, ako sa tam dostala, ale delí ju len jeden kravský krok od toho, aby mi skrížila cestu.

Míňame sa so vzájomným rešpektom.

O pár minút zastavujem v dedinke Évillers. Veľká hlava nad chodníkom, ktorú nejde prehliadnuť. Priateľský kôň je zrejme miestna atrakcia.

Keď sme sa po chvíli lúčili, prihrnuli sa k nemu ďalší obdivovatelia.

Sladký príchod večera

Hoci netlačím do pedálov veľký výkon, smäd ma každú chvíľu prenasleduje. Pitnú vodu pri cintoríne a kostole sa mi nájsť nepodarilo.

Pokračujem cez pusté francúzske zelené oblasti. Kritické hodnoty hydratácie už ďalej nechcem podceňovať, a preto si aj napriek riziku opäť požičiavam do bidónov z kravskej vane. Lepší zdroj som na tejto trase nenašiel.

Do Morteau prichádzam až po západe slnka. Potreba doplniť energiu ma privádza do čitateľskej kaviarne. Intuícia mi našepkáva, že tu môžem doplniť vyčerpané sacharidy. Kupujem sladkosti a vychutnávam si príchod večera krátkym posedením v okne pred kaviarňou.

Pod rúškom mladej noci sa znova ocitám v Col de la Tourne. Vo výške ďaleko cez tisíc metrov nad morom. Tma pohltila akýkoľvek vyhliadkový zážitok. A tak túto výšku využívam na rýchle hltanie kilometrov, ktoré ma každým momentom privádzajú nižšie a bližšie naspäť domov.

Pokojná švajčiarska noc. Len ja a cesta. Domov si veziem zväzok pekných spomienok na tento deň.

Už teraz sa teším, kam do neznáma sa vydám nabudúce.